"Počuj Adel, a ty by si vedela nakresliť....?"

Takto to začalo...

"Nooo, vedela..(v duchu si hovorím ... Dúfam..)..."

Po mesiacoch háčkovania a štrikovania, kedy moje prsty poznali len studené telá háčikov a ihlíc, som si veru nebola istá, ako si poradia opäť s teplým drevom ceruziek.

ALE neváhala som...ba priam som sa tešila, s maličkými obavami samozrejme...Ako čerstvo navrátivšia pracujúca matka troch detí, muža, psa a mačky som vedela, že toto mi chýbalo (moja mamina by povedala v inom duchu: Už len Toto ti chýbalo!" 🙂 ...nebolo treba dlho rozmýšľať..

Hneď v ten večer som si všetko nachystala...no ale bola to veru fuška, všetko bolo zrazu niekde inde, počet papierov na portréty sa výrazne zredukoval - kým len tak ležali zrulované v kúte, potajme dostávali nohy a odchádzali do izby mojej dcéry :O