Jožko, veľký umelec,
majstrovskú raz spravil vec,
podarenú velice:
panáka toť z tekvice.

Oči vám mal ani vrah,
zuby škeril, že až strach,
keď v ňom sviecu zažal, tak
strigôň to bol a či drak?

Čo s ním teraz? „Miško, čit!
Niekoho ním postrašiť,
dať ho niekam, chu-chu-chu,
ktosi zvýskne od strachu!“

A keď bolo k večeru,
ta ho dali, ta veru,
pre najväčšiu premávku
susedovcom na lávku

a lapaji premilí
pod lávku sa ukryli.
Ide tetka uličkou,
nesie kanvu s vodičkou,

zamyslená, v prestávke,
zastane si na lávke.
Zrazu pozrie… Preboha,
aká to tu stonoha?

Oči to má, zuby, nos —
„Rata, ľudia, svetlonos!“
Skríkne — praští kanvicou,
letí naspäť ulicou…

A pozrite na tých dvoch —
oba mokrí ani doch!

Ľudmila Podjavorinská - Jožkov žart
Ilustrácia - Štefan Cpin

Tak tak náš svetlonos😉