Trochu lásky? Áno, prosím! (8)

Spala som len pár hodín a keďže musím chodiť do práce v kuchyni som hrkotala už o pol siedmej. Kuchyňa a obývačka nie sú od seba oddelené žiadnou stenou takže ma určite počuli. A keď nie mňa tak stroj na kávu určite. Vydáva totiž tak hlasné zvuky, že by prebudili aj mŕtveho, no robí tú najlepšiu kávu na svete. Kaď som počula, že sa začínajú preberať, nahlas som si odkašľala a pozdravila.

„Dobré ráno vám prajem, spali ste dobre?“, naschvál som buchla dvierkami na kuchynskej linke, kde som odkladala plechovku s kávou.

„Dobré ráno.“, pozdravila Karin a zdrhla do kúpeľne.

„Dobré ráno.“, pozdravil aj Matúš so sklonenou hlavou.

Takže dnes to vyzerá tak, že si to odnesie len on sám. Viem, že Karin nevyjde z kúpeľne kým budem doma, ale nenechám ju len tak, ak bude treba pôjdem za ňou aj na toaletu.

„Čo má znamenať to spanie na gauči? Máte predsa obaja svoje izby.“ , podozrievavo som sa pýtala.

Matúšovi znovu očerveneli líca, vedel na čo sa  pýtam, a že sa mi takéto správanie vôbec nepáči.

„Chceli sme na vás počkať, kým sa vrátite z práce ale pri pozeraní telky sme zaspali.“ povedal.

Viem, že hovorí pravdu. Karin ma vždy keď bola u mňa čakala kým som prišla z práce, ak som si tam musela odbehnúť aj poobede.

„Neželám si, aby sa podobné situácie opakovali. Máte obaja kde spať, izby ste si zariadili podľa seba tak ako ste chceli vy. Ja som sa vám do toho vôbec nestarala. Jediné, čo som od vás chcela bolo, aby ste si tam urobili poriadok, aby ste sa tam cítili príjemne.“, naliala som do seba posledný hlt kávy a musela som ísť, aby som stihla prísť načas na dohodnuté stretnutie.

Karin bola stále v kúpeľni, tak som šla za ňou. Zaklopala som na dvere a zavolala na ňu.

„Áno?“ ozvala sa.

Otvorila som dvere a videla ju ako si práve umýva zuby.

„Matúšovi som vysvetlila, čo sa mi nepáči, no poviem to aj tebe. Máte svoje izby a bola by som veľmi rada keby ste spávali v nich. Keď sa vrátim z roboty musím sa s tebou o niečom porozprávať, teraz už ale musím ísť.“, dala som jej pusu na líce a odišla som.

Vedela som, že celý deň bude pokoj, a že nebudú robiť hlúposti. Karin totiž bude celý čas rozmýšľať nad tým o čom sa chcem rozprávať.

Pracovné stretnutie bolo príšerné. Ako ľudia, ktorí si sľubovali večnú lásku, dokonca pred Bohom, môžu o sebe takto hovoriť. Tentoraz si ma najal manžel. Jeho žena údajne o deti nemá záujem, vraj je to obyčajná šľapka, ktorá sa každý deň spúšťa s iným mužom. Vraj on ju nikdy nepodviedol ani jej nikdy neublížil. No keď som ho videla, najprv som si myslela, že robí trénera v posilovni alebo vyhadzovača v nočnom klube. Len jednu ruku mal asi približne rovnako veľkú ako ja dve nohy spolu. Dobre, trochu preháňam, no bol riadne namakaný. Už pri prvom pohľade na neho som chcela újsť aj ja, a ak tak urobila jeho žena nečudujem sa, že sa bojí vrátiť domov pre deti. Žiaľ ale to sa nedozviem, pretože mojim klientom je on, musím sa držať jeho verzie.

Po stretnutí som mala čas, zbehla som teda do obchodu, aby mi deti doma nepomreli od hladu. Výsledkom boli štyri veľké tašky jedla od výmyslu sveta. Cestou k bytu som volala Matúšovi nech príde dolu zobrať nákup. Pohol si, nebola som ďaleko keď som volala, ale on aj napriek tomu už stál pri vchode keď som prišla. Hmm, hrdina zobral dve tašky do jednej ruky a ďalšie dve do druhej. Pousmiala som sa, lebo nedomyslel ako si otvorí dvere, tak som šla s ním až hore. Tašky položil na kuchynský pult oproti chladničke. Karin sedela v kresle pri knižnici a čítala nejakú knihu, na televízore bežala nejaká hra  a na zemi sa váľal ovládač.

„Karinka, pomôž Matúšovi vybaliť nákup a mohli by ste niečo navariť.“

Reágovala len pohľadom na mňa a úsmevom s vycerenými zubami. Keď som zatvárala dvere videla som ako  pribehla k pultu a začala sa hrabať v taškách, aby zistila, čo som kúpila. Robí to už od detstva. Vždy na spodok tašky uložím niečo čo je pre ňu a ona a sa tomu stále rovnako teší ako keď mala päť rokov. Som zvedavá čo navaria, schválne som nakúpila veľa vecí, čo má rada a čo sa týka jedla je veľmi nerozhodná. Dnes asi bude variť to čo si vyberie Matúš.

Po návrate do firmy ma čakalo prekvapenie. Na stole som mala veľkú kyticu ruží. Červených ruží. Boli pekne zabalené, dokonca previazané mašľou, no nebola na nich žiadna ceduľka. Vyšla som z kancelári a poobzerala sa po kolegoch. Jeden ženatý, druhý zasnúbený, tretí ženatý, štvrtý ženatý, piaty má frajerku, šiesty nedávno rozvedený, siedmy ženatý a navyše sa všetci tvárili akoby sa ich to netýkalo. Ženy pravdepodobne neprichádzali do úvahy, neviem o tom, že by nejaká z mojich kolegýň bola inak orientovaná, navyše všetky z nich boli vydaté alebo mali nejakého partnera. Jediná slobodná som bola len ja.

Zazvonil telefón.