Trochu lásky? Áno, prosím! (2)

Môj doktor mi kázal si vyliezť na kozu a uvoľniť sa. Skonštatoval, že maternica je stále opuchnutá a vyzval ma, aby som si ľahla na posteľ, že sa pozrieme, čo nám ukáže sono. Chvíľu skúmavo pozeral na monitor, zrejem si prezeral vaječníky, potom sa zarazil a začal sa usmievať. Už som to nevydržala a opýtala sa ho čo vidí. On sa však ďalej usmieval na monitor a stláčal niečo na prístroji. Po niekoľkých minútach som to nevydržala a znovu sa ho opýtala čo vidí. Tentoraz otočil monitor ku mne a zagratuloval mi k tehotenstvu. Myslím, že som na pár sekúnd stratila vedomie, pred očami som mala úplnú tmu  a niekde v diaľke som počula niečí hlas ako na mňa hovorí. Bola to sestrička, ktorá mi utierala čelo a spánky mokrou vreckovkou. Opýtala sa ma či som v poriadku tak som len prikývla, že áno, ale sama som si nebola istá či som. Lekár ma poslal obliecť sa a potom som sa mala k nemu posadiť na stoličku.  Nemotorne som sa obliekla a sadla si k nemu.

„Plod momentálne zodpovedá trinástemu týždňu a štyrom alebo piatim dňom.“ Povedal

Snažila som sa spomenúť si čo bolo pred štrnástimi týždňami  ale môj mozog nechcel spolupracovať.  Jediné čo mi v tú chvíľu napadlo bolo sa ho opýtať,  čo tie bolesti.  Skonštatoval, že by som mala vysadiť antikoncepciu a kúpiť si radšej vitamíny pre tehotné ženy. Dokonca mi do ruky vtisol obrázok môjho bábätka a ukázal mi kde je hlavička a chrbtica, sestrička mi pri odchode dala tehotenskú knižku s vypísaným prvým riadkom.

Vyšla som pred budovu a snažila sa zhlboka nadýchnuť. Stále som nedokázala pochopiť ako sa to mohlo stať a prečo práve mne, všetko som si plánovala inak...

Sadla som si do najbližšej kaviarne a objednala si minerálku. Konečne som zodvihla Tomášovi telefón a povedala mu kam má prísť. Na mobile som si všimla 27 zmeškaných hovorov.

Tomáš prišiel sadol si oproti mňa na stoličku a začal sa  ma pýtať či som v poriadku. Z vrecka som vytiahla obrázok nášho bábätka a posunula mu ho po stole. Pár krát ho v rukách otočil. Opýtala som sa ho čo budeme teraz robiť, no neodpovedal, len stále pozeral na obrázok.  Potom sa postavil, zaplatil a aj s obrázkom odišiel. Nechápala som jeho reakcii a tak som sa vybrala za ním. Bez slova prišiel k intráku a potom sa vybral do svojej izby, v rámci dobrých mravov som tam ja nesmela, tak ako chlapci nesmeli medzi dievčatá.

Neostávalo mi nič iné ako čakať, kým sa ozve sám.

Celý týždeň sa so mnou absolútne nebavil. Ráno okolo mňa prešiel ako by  som bola vzduch,  celý deň v škole sa so mnou nerozprával, ani na obede si ku mne nesadol a ani po škole nejavil záujem ani o mňa ani o to čo sa deje. Proste vôbec nekomunikoval.

V piatok večer mi prišla sms, aby som prišla vonku na schody pred budovou. Nerozmýšľala som, šla som.

Sedel tam a v rukách stále držal obrázok zo sona. Pozeral stále naň a mňa si všimol až po chvíli. Keď som prišla bližšie pohladkal mi odokryte brucho a pretiahol mi cez neho jednu stranu svetra. Bavili sme sa o tom, či zvládnem zmaturovať alebo chcem školu prerušiť, povedal mi to , že jeho otec mu našiel prácu blízko ich domu a ak chceme môžeme sa presťahovať k nemu. Jeho otec žil sám, mama zomrela na rakovinu keď mal Tomáš asi desať rokov. Od vtedy si jeho otec nenašiel nikoho, ostal verný svojej jedinej láske, ktorú kedy ľúbil. Veľakrát hovoril o tom ako sa už teší kedy sa s ňou znova stretne v nebi. Bolo to krásne. Tomášovi som povedala, že školu dokončím a potom sa uvidí.

Horšie však bolo vysvetliť to mojej mame. Odjakživa mi vtĺkala do hlavy múdre rady ako si mám dávať pozor, že som ešte mladá a nemám si zničiť život, že ešte toho môžem veľa zažiť a veľa cestovať... Proste odo mňa chcela to čo ona nemohla, lebo mala mňa... vždy hovorila, že si mladosť neužila, že čo už bude teraz robiť keď som už vyrástla, že už je na všetko stará, no vôbec nebola. Mama však na počudovanie bola nadšená ako sme sa k tomu zodpovedne postavili a priala nám keď sme jej telefonovali.

Ubiehal týždeň za týždňom a bruško rástlo stále viac a viac, už si ho všimli aj všetci v škole, polovica z nich začala ohovárať a druhá sa začala vtierať tipom „jéj, môžem si chytiť? Už kope? Čo budete mať?“ a podobne. Prišiel čas naplno sa venovať učeniu sa na maturitu. Po novom roku ostávalo do termínu pôrodu len pár mesiacov a ja som sa cítila ako nafúknutý balón.  Veľa stresu v škole a všetky  faktory okolo mňa vôbec nepôsobili dobre na tehotenstvo a ani na dieťatko.

V marci sa nám pár týždňov pred termínom narodila krásna dcérka. Dali sme jej meno Karin. A mne neostávala nič iné ako ju naložiť do kočiarika a aj spolu s ňou chodiť na skúšky. Podarilo sa mi zmaturovať na dvojky. A dokonca na jednotku z biológie, aká irónia, vytiahla som si otázku o ľudskom organizme... A samozrejme asi výrazne prospelo aj to, že som mala Karinku pri sebe a všetci učitelia sa chodili cez prestávky na ňu pozerať .

Po maturite sme šli navštíviť moju mamu aby sme jej ukázali jej vnučku, bola ňou absolútne unesená. Potom sme sa dohodli na tom, že sa na nejaký čas presťahujeme k Tomášovmu otcovi, kvôli práci, kým sa nám nepodarí zohnať si nejaký vlastný podnájom.

Všetko bolo dokonalé, náš vzťah s Tomášom bol ako z rozprávky, Karinka rástla ako z vody a ja som si našla aj nejaké kamarátky, čo mali tiež detičky hoci boli odo mňa staršie neriešili to a veľa mi pomáhali. Tomáš chodil do práce s otcom, podarilo sa mu ho pretlačiť do stavebnej firmy kde pracoval už niekoľko rokov.

Jedného dňa sa však nevracali domov, sedela som na podstienke a nohou hojdala Karinku v kočíku, čakala som až kým sa nezačalo stmievať, potom sme šli dnu. Prešla ďalšia hodina a stále o nich nebolo ani chýru. Skúšala som volať no obaja nedvíhali, pomyslela som si, že teda asi majú nejakú dôležitú prácu, ktorú musia dokončiť, tak prídu neskôr. Okúpala som malú, nakŕmila som ju a uložila som ju spinkať do postieľky. Sadla som si do vedľajšej izby pred televízor a čakala kedy prídu. No ani po polnoci sa neohlásili. Zmocnil sa ma strach.

Z ničoho nič zazvonil teflon a svietilo na ňom neznáme číslo. Rozmýšľala som či zodvihnúť alebo nie. Ale potom mi napadlo, že je to možno Tomáš a vola od nejakého kolegu, že sa mu možno vybil telefón. Zodvihla som a z telefónu sa ozval neznámi mužský hlas, ktorý sa ma opýtal kto je pri telefóne. Povedala som len krstné meno a rozhovor pokračoval.

„Dobrý večer Miriam, pri telefóne Stanislav Lacko, som policajt. Poznáte pána Juraja Šimka a jeho syna Tomáša?“

Nasucho som prehltla. Pane bože, čo sa stalo?