Trochu lásky? Áno, prosím! (5)

Nevedela som, čo v tej chvíli urobiť... Jediné čo mi napadlo bolo nasadnúť do auta a ísť ju hľadať. Vypla som telku, nahádzala zbytočnosti do kabelky a zamkla byt. Znovu som vytočila mamine číslo a oznámila jej, že idem k nej. Hoci najprv protestovala, no potom súhlasila a prisľúbila mi, že ju pôjde spolu so mnou hľadať.

S roztrasenými rukami som naštartovala a vyšla von z mesta na diaľnicu. Cestou som v duchu mame vyčítala, že na ňu nedala pozor, no vedela som tom, že len ťažko tomu mohla zabrániť. Čo ak má moje dievčatko nejaké problémy, o ktorých mi nechcela povedať. V škole? S kamarátmi? S priateľom? Nebodaj je tehotná? Som asi paranoická...

Prešli asi dve a pol hodiny a ja už som vybiehala z auta pred maminým domom. V rýchlosti som takmer vykopla dvere.

„Nevrátila sa?“ pýtala som sa zúfalo matky.

„ Ešte zatiaľ nie. Neviem kde by mohla byť.“ odpovedala.

„Ako sa volá ten jej frajer? Nevieš kde býva? Veď tu bývaš celý život musíš každého poznať...“ už som mala aj slzy v očiach.

Moje milované dievčatko, kde si? Si v poriadku? Dúfam, že ti nikto neublížil, srdiečko moje.

„ Mirka volala som ku nim domov, ani Matúš nie je doma. Tiež ho všade hľadajú a ak by niečo vedeli hneď nám zavolajú. Povedala som im, že si na ceste sem.“

„Mama, nemôžem tu len tak čakať, musím niečo urobiť, pôjdem aspoň do mesta či nie su niekde vonku spolu.“

Sadla som do auta a rozmýšľala kam pôjdem najskôr. Vybrala som sa smerom do mesta. Pár krát som prešla okolo pešej zóny a sledovala každého človeka, no darmo som čakala, že niekde uvidím Karin. Zaparkovala som a šla som pozrieť do všetkých barov, ktoré ešte boli otvorené. Nebola ani v jednom z nich. Šla som dokonca aj do hotela. Recepčnej som povedala, čo sa stalo ale ona mi tiež nepomohla, ani jeden z ich sa v hoteli neubytovali. Smutná som si šla sadnúť späť do auta a rozplakala sa.

Kde len môže byť? Niekto ma klopaním na okienko vyrušil z myšlienok, utrela som si oči a uvidela mestského policajta. Otvorila som dvere a vystúpila z auta. Povedala som mu čo sa stalo, ukázala som mu fotku Karin, ktorú mi poslala na mobil, bol na nej aj Matúš. Dala som mu svoje číslo a prisľúbil mi, že ak ich niekde na obchôdzke stretne dá mi vedieť kde sú.

Opäť som nasadla do auta naštartovala, niekoľko minút som sa vozila po meste ale nič. Zaparkovala som pri parku a prešla každú lavičku v ňom. Prešla som popri každom strome, fontáne a soche. Nič...

Znovu som sadla do auta už úplne bez nádeje. Naštartovala som a uvidela som niekoho, kto v nočnom svetle vyzeral ako Matúš. Okamžite som vyskočila z auta a utekala mu oproti.

„Matúš, Matúš!“ Otočil sa a zrejme sa ma zľakol, no zastal

. „Odkiaľ viete kto som?“ opýtal sa ma bojazlivo.

„Bože, ďakujem. Som Karinina mama, prosím povedz mi, že vieš kde je.“ naliehala som na neho s nádejou.

„Neviem. Aj ja ju hľadám. Poobede mi napísala správu, že sa so mnou chce rozísť, že už to ďalej nezvláda. Neviem prečo, neviem čo nezvláda. V škole sa učí na jednotky, spomínala, že jej pomáhate cez internet keď niečomu nechápe. Má veľa kamarátok, neviem o tom, že by sa s nejakou pohádala. Dokonca ani nepoznám niekoho, kto by ju nemal rád. Nikdy v živote som jej neublížil, bojím sa o ňu pretože neviem čo sa stalo.“ to úbohé chlapča sa mi rozplakalo pred očami a ja som pochopila, že ju má naozaj skutočne rád.

Spomenula som si na nás s Tomášom. Mladá láska je taká krásna a čistá... Nasadli sme spolu do auta a ja som mu dala mobil, aby zavolal domov a povedal, že je so mnou. Jeho mama súhlasila, že môže ostať so mnou a pomôcť mi nájsť Karin.

Cestou nikam som od neho vyzvedala. Chcela som vedieť čokoľvek, čo by nám pomohlo nájsť moju stratenú Karin. Blúdili sme ulicami a obzerali každého kto šiel okolo, no len márne sme hľadali Karin.

Vrátili sme sa k nám domov. Boli asi dve hodiny v noci. Urobila som si kávu a Matúšovi som dala jesť, chúďatko od rána nič nejedol ešte. Sedeli sme pri stole a chcela som, aby mi o Karin povedal všetko o čom neviem ja. Samozrejme pýtala som sa ho aj na to či spolu mali sex a či by nemohla byť tehotná. Začal sa červenať a povedal, že spolu ešte nespali. Pýtala som sa ho či Karin náhodou nemala niekoho iného s kým by mohla byť tehotná, no povedal, že nie. Vraj je ešte stále panna a aj od neho chcela, aby ešte počkali, či im to bude fungovať. Vraj často hovorila o mne a o jej otcovi. Samozrejme lovestry o nás jej povedala mama, neviem však do akej miery jej túto situáciu opísala.

„Viem kde môže byť!“ vykríkol.

„Kde?“ okamžite som zareágovala.

„Raz sme spolu boli na jednej farme tu neďaleko. Karin sa tam veľmi páčilo. Je to ďaleko od ľudí a vždy hovorila o tom, že by sa tam chcela ísť znovu pozrieť. Dá sa tam aj prespať.“

Viem, o ktorej farme hovoril. Karin ma tam raz zaviedla, bola úplne nadšená z toho miesta. Tešila sa z každého zvieraťa tam a najviac sa jej páčili kone. Dúfam, že ju tam nájdeme...

Sadli sme do auta a šli na farmu ktorá bola asi pol hodinu cesty ďalej na sever. Všade už bola tma a úplné ticho no psy si nás všimli hneď po zaparkovaní. Neboli to nejaký trhači, boli prítulní a zvyknutí na ľudí. Hneď za nimi prišiel strážnik, ktorý nás videl prichádzať na kamere. Vysvetli la som mu čo sa stalo a že sa o svoju dcéru veľmi bojím. Šiel sa pozrieť či sa zapísala do knihy návštev. „Prišla dnes o pol štvrtej.“ povedal nám. Chvalabohu, podlomili sa mi kolená a začala som sa chvieť. Moje dievčatko je živé a zdravé a pravdepodobne spinká...

Strážnik sa šiel pozrieť či je niekto na izbe ale po chvíli sa vrátil a povedal, že kľúče sú na recepcii. Poprosili sme ho či by sme sa nemohli prejsť po areáli, súhlasil.

Našli sme ju. Moje krásne dievčatko sa túlilo v rohu stajni a spoločnosť jej robili dve mačky. Hoci mačky z duše nenávidím boli mi ukradnuté, hlavne, že zohrievali moje dievčatko. Ľahla som si do seba vedľa nej a pohladila ju po líci. Otvorila jedno oko a keď ma uvidela usmiala sa a znovu zaspala. Zrejme si myslela, že sa jej to len sníva. No pohladila som ju znovu. Teraz už otvorila obe oči.

„Mami?“ opýtala sa rozospato, „Ty si tu?“

„Áno zlatíčko, som tu. A vždy budem pri tebe keď ma budeš potrebovať.“ pritúlila som si ju k sebe, „ Povedz mi čo sa stalo, prosím. Sľubujem, že to pochopím.“