Trochu lásky? Áno, prosím! (7)

Matúš bol pred komisiou o čosi dlhšie. Už sme sa nevedeli dočkať kedy vyjde von. Prešla asi trištvrte hodina a konečne prišiel. Netváril sa však dva krát nadšene. Veľa nám toho ani nepovedal. Čakali sme vonku kým sa komisia rozhodne koho prijali.

Asi po pol hodine vyšiel vonku riaditeľ, aby oznámil ako sa rozhodli. Karin prešla, samozrejme, a riaditeľ ju za jej vedomosti patrične vychválil. Našťastie, síce s odretými ušami, prešiel aj Matúš.

Keďže mám prácu, ktorej je jedno, že sú letné prázdniny, musím ostať v Košiciach a venovať sa mojim klientom. S mamou sme sa dohodli že do konca júla ostane Karin u nej, aby si dokázala pobaliť všetky svoje veci a na začiatku augusta sa presťahuje ku mne, aby sa začala pripravovať do školy a aby si zvykla na nové mesto. Pre Matúša platilo to isté. Vedela som, že v škole nechceli ostať, kvôli tomu, čo sa stalo, no ak chceli bývať u mňa bude treba dodržiavať isté pravidlá. Dokonca Matúšoví rodičia sa vyjadrili, že ak bude mať v škole zlý prospech, poputuje naspäť na sever.

Ani neviem ako ubehol mesiac, stále som bola zarytá v práci. Neviem čo sa porobilo ľuďom, ale najviac rozvodov býva práve v lete.  A keby to boli jednoduché procesy... Ale samé ťažké osudy. Človek ani niekedy ako sa má zachovať, keď mu o tom ľudia hovoria, nie to ešte vyriešiť také situácie.

Keď som uvidela tú kopu vecí, čo si Karin zbalila premýšľala som, či som si miesto seata nemala kúpiť radšej dodávku.  Ešte, že tí chlapi toho toľko nepotrebujú. Keď sme konečne naložili auto, až po strechu a dokonca nejaké tašky boli na sedačke spolujazdca, mohli sme vyraziť. 

Deti zrejme ponocovali, obaja zaspali po prvých sto kilometroch. Aspoň  som si mohla zapnúť rádio namiesto CDčka, čo mi dali. Musela som zastaviť na pumpe natankovať, na to sa však prebrala iba Karin, aj to hneď zavrela oči.

Zastavila som v motoreste, aby sme sa najedli, lebo doma som nemala takmer nič. Najedli sme sa a ja som im zatiaľ oznámila čo mám v pláne. Karin má u mňa ako tak zariadenú izbu, no vzhľadom na to, že ku mne presťahovala celé nákupné centrum, budú potrebné nejaké nákupy, hlavne skríň. Matúš bude mať svoju izbu, ktorá bola pred tým hosťovská. Dohodli sme sa na tom, že nejakú tú dovolenku vynecháme a za to si budú môcť kúpiť to čo sa im páči. To som ešte nevedela akú chybu som práve urobila...

Zariadiť izby pubertiakom ma vyšlo na niečo málo pod osem  tisíc eur. Moja drahá Karin nezabudla na nič. Úplne na nič, od vankúšov, cez veci do školy, až po závesy. Ale aspoň má vkus. Či som chcela alebo nie, museli mi to všetko priviesť na dodávke čo ma stálo ďalších päťdesiat eur.

Poobede som sa ešte musela vrátiť do práce a tým dvom som nakázala, aby sa zatiaľ vybalili a ak by náhodou horelo, budem mať pri sebe telefón. Ale mala som pocit, že keď sa vrátim domov, všetko bude rovnako ako keď som odchádzala. Ale už dosť starí na to , aby to zvládli aj bezo mňa.

V práci ďalší ťažký prípad. Žena, ktorú muž týral vyše desať rokov, konečne našla odvahu, aby od neho odišla. Mala som čo robiť, aby som zadržala slzy pri jej rozprávaní. Za celé roky som si na to ešte nezvykla a stále ma to tam nejak  vnútorne zožiera. Nedokážem pochopiť ako si ľudia dokážu tak ublížiť, čo sa to s nimi stane?

Bolo už dosť neskoro keď som sa vrátila domov. Pozamykané, pozhasínané a na moje počudovanie všade poriadok. Karin s Matúšom som našla spať na gauči. Nemala som to srdce ich už budiť ale zrejme je to naposledy, čo v mojom byte trávia spolu noc, majú každý svoju izbu. Ráno im to pekne spočítam...