Trochu lásky? Áno, prosím! (9)

„Advokátska kancelária, prosím?“, ozvala som sa

V telefóne bolo ticho a po pár sekundách sa hovor skončil. Nechápavo som pozrela na slúchadlo a položila ho naspäť. Z kabelky som vytiahla mobil a vytočila Karinine číslo. Možno niečo potrebovala a prerušilo sa spojenie. Ona mi ale nevolala. Tak to bol zrejme nejaký omyl.

Začala som sa prehrabávať v kope papierov, ktorú som mala na stole. Snažila som sa nájsť nejakú spojitosť možno medzi nejakým prípadom a tými kvetmi. Nič mi však nenapadlo. Netuším od koho mohli byť.

Znovu zazvonil telefón a ja som ho v sekunde zdvihla.

„Advokátska kancelária, prosím?“

Z druhej strany sa ozval mužský hlas. Bol trochu nepokojný a rozprával veľmi rýchlo. Bol to klient, s ktorým som dnes doobeda mala schôdzku. Väčšine z toho čo hovoril som nerozumela. Hovoril niečo o manželke, o tom aká je špina, niečo o peniazoch, potom o deťoch a nakoniec sa ma spýtal či sa mi páčil darček.

Robila som zo seba hlúpu a opýtala sa ho aký darček sa mi mal páčiť, odpovedal, že mi dal poslať kvety a pýtal sa či nedorazili.

Hm, Dorazili ale poputujú do koša, pomyslela som si v duchu. Toto sa mi vôbec nepáči. Nieže by som sa vyhýbala mužskej pozornosti, ale toto je môj klient a navyše mi príde trochu narušený. A navyše z neho ide strach, je agresívny a jeho vyjadrovanie – no proste hrôza.

„Prečo ste mi poslali kvety?“, pýtala som sa.

„Videl som ako so mnou flirtujete a mne sa to páčilo, chcel by som vás pozvať na večeru..“

„Počkať. Ja som s vami neflirtovala, veď som sa s vami bavila len o tom, čo sa týka vášho rozvodu!“

„Ale flirtovala, neustále ste na sa na mňa usmievala, navyše ste sa vyparádila ako na rande, nie ako do práce.“

„Bohužiaľ, asi ste si to zle vysvetlili. Takto oblečená chodím bežne do práce, určite to nebolo kvôli vám a prepáčte ale keď mám klienta, snažím sa ho pochopiť a byť voči nemu empatická.“

„To predsa nie je pravda, videl som na vás, že so mnou flirtujete...“

„Prepáčte mám prácu, nemôžem sa s vami o tomto baviť. Určite som s vami neflirtovala, ani neúmyselne! Dopočutia.“, musela som zrušiť hovor.

Srdce mi bilo ako o dušu, bola som pár sekúnd pred kolapsom. Čo do čerta malo toto znamenať? Schmatla som kvety a vybehla z kancelárie. Ako víchor som sa prehnala popri ostatných kolegoch až ku vchodovým dverám. Hoci som mala topánky na podpätku dolu schodmi som zbehla ako v teniskách, otvorila som vchodové dvere do budovy a vybehla na ulicu. Pre istotu som sa poobzerala po ulici, či tam náhodou niekde nestojí.  Možno som paranoidná, no začínam mať z neho ešte väčší strach ako do teraz. Čo ak je to naozaj nejaký psychopat? S kyticou v ruke som zašla za roh budovy kde boli kontajnery na smeti. Ľudia na mňa pozerali ako na blázna ale mne to bolo jedno. Kyticu som šmarila na dno prázdnej popelnice. Poriadne som tresla keď som ju zatvárala, aby to bolo čo najviac počuť a utekala nazad do kancelárie.

Znovu zvonil telefón.

„Advokátska kancelária, prosím?“ ozvala som sa.

„To som znovu ja. Asi sa prerušilo spojenie. Chcem vedieť, či som mnou pôjdete na tú večeru.“

„Neprerušilo sa, ja som vám zložila. Na večeru s vami nepôjdem, ste môj klient a nebudem sa s vami baviť o ničom inom ako o vašom rozvode.“

„Ale ja som vám poslal kvety a žiadam vás o stretnutie. Dáme si spolu nejakú dobrú večeru, dobré víno a potom sa uvidí.“

„Čo sa uvidí?“, už som kričala do telefónu.

Do teraz som sa snažila ovládať, a byť nad vecou ale toto je už veľa aj na mňa. Čo si to o sebe myslí?

„Myslel som, že by sme potom mohli ísť k vám a urobiť si pekný večer.“

„Tak toto ste už prehnali. Nikam nepôjdem, nemám záujem!“

„Ale prečo nie, veď ste som mnou flirtovala. Myslel som, že máte o mňa záujem.“

„Mysleli ste si zle, vôbec som s vami neflirtovala!“, nahnevane som kričala do telefónu.

Bola som taká vytočená a tak som kričala, že za mnou prišla do kancelárie kolegyňa.

„Deje sa niečo?“ opýtala sa.

Zakryla som slúchadlo a potichu som jej povedala, že mám problém s jedným klientom. Odišla do svojej kancelárie a na telefóne si prepla môj hovor, aby ho počula aj ona.

„Haló? Ste tam ešte?“ opýtal sa ma.

„Áno som. No ako som vám už povedala, nikam nepôjdem a ak s tým neprestanete, odmietnem pracovať na vašom rozvode.“

„To by ste predsa neurobila. Chcel som sa vám poďakovať a myslel som si, že to medzi nami iskrilo.“

„Neiskrilo a znovu vám opakujem,  že som s vami ani neflirtovala.“

V telefóne sa ozval hlas mojej kolegyne.

„Dobrý deň, máte, prosím, nejaký problém? Miriam je v práci a na služobnom telefóne nemôže prijímať súkromne hovory.“

Zrušil hovor. Chvalabohu. Mám však zlý pocit, že toto nebolo naposledy, čo sa ozval. Šla som za kolegyňou, ktorá ma takpovediac zachránila. Povedala som jej o schôdzke aj o tých kvetoch, tiež o tom, že už dnes volal dva krát a nedá sa odbiť a že stále hovorí o svojom a nedá si vysvetliť, že som s ním neflirtovala ani že o neho nemám záujem. Tiež som jej povedala, že z neho mám strach.

Snažila som sa na to nemyslieť. Prehrabávala som sa v kope papierov a čítala všetky tie návrhy na rozvody, mala som si z nich pár vybrať, na ktorých som chcela pracovať a ostatné dať ďalším kolegom nech si aj oni vyberú. Snažila som sa na to sústrediť najviac ako sa dalo. Dokonca som si ani nevšimla, že už je pol štvrtej. O štvrtej končí moja pracovná doba a ešte pred tým musím odovzdať ostatné prípady kolegovi.

V práci máme takú neoficiálnu hierarchiu. Prví si vyberajú prípady tí, ktorí majú najlepšie hodnotenia, potom ostatní. A tí, ktorí mali najslabšie ohodnotenie, dostali prípady, ktoré ostali alebo ich nikto nechcel.

Rozdelila som si papiere na dve kôpky. Zámerne som si vybrala tie návrhy, ktoré podávali ženy. Nepotrebujem natrafiť na ďalšieho blázna, ktorý si bude myslieť, že ho balím. Na stole mi ostalo asi šesť spisov a ostatné som zaniesla kolegovi na stôl.  Nebol tu, mal nejaké stretnutie.

Vrátila som sa do kancelárie, pobalila veci do kabelky a vybrala sa domov. Nebála som sa, bol biely deň a všade veľa ľudí. Spokojne som teda vykročila smerom ku garážam vedľa našej budovy. Keď som bola už takmer pri aute a vyťahovala som z kabelky kľúče, ozval sa za mnou mužský hlas. Po celom tele mi naskočili zimomriavky, kľúče mi vypadli z ruky a úplne som zamrzla.

„Prečo ste vyhodila tie kvety?“