Trochu lásky? Áno, prosím! (18)

Slnko sa rozlievalo po veľkej záhrade, ktorej koniec takmer nebolo vidieť. Krásna zelená tráva lemovala kamennú cestičku popri fontáne. Celý pozemok bol dookola ohraničený starými lipami. V rohu na pravej strane bolo vzadu jazierko a okolo neho boli lavičky. Od krajov do stredu sa cez neho ťahali tri mosty v strede spojené v altánku. Vpredu sa na trávniku hrali tri deti s loptou. To najmenšie nevyzeralo na viac ako dva roky. Loptu stále hádzalo za seba namiesto pred seba. Tiež vždy keď sa snažilo kopnúť do nej, spadlo na zadok. V momente k nemu pribehla nejaká žena v krásnych jemných dlhých šatách s bielym klobúkom. Zobrala maličké na ruky a keď sa otáčala, zbadala ma v okne, zakývala mi. Videla som ako pobáda deti, aby mi tiež zakývali. Najradšej by som si v tej chvíli čupla pod okno a tvárila sa, že tam nie som, ale nechcela som byť trápna ak sa náhodou znovu stretneme, tak som im tiež zakývala a usmiala sa na nich. Chcela som otvoriť okno a počuť ich smiech a hlas, no v tom prišiel hore Adam.

„Deje sa niečo?“, opýtal sa.

„Nič. Všetko je v poriadku. Kto je to tam dole?“

Adam pozrel von oknom a zatváril sa otrávene. Otvoril okno a zakričal:

„Katarína. Nemôžete sa hrať niekde inde?“

Žena dolu sklonila hlavu a zobrala staršie dieťa za ruku. Spoločne prešli popod budovu na druhú stranu.

„To je moja sestra a jej deti. Prepáč ak ťa otravovali. Nepovedal som im, že prídeš.“, odpovedal.

„Čo blázniš, nemusel si ich vyhnať, vôbec ma neotravovali. A navyše bývajú tu oni nie ja.“

„Aha.“, mykol plecami.

  Šiel znovu dolu, tak som šla za ním. Po kuchyni pobehovala neznáma staršia žena a pripravovala raňajky.

„Dobré ráno pani Miriam.“, pozdravila ma, keď som schádzala dolu.

„Dobré ráno.“, odzdravila som ju s nechápavým pohľadom na Adama.

Chytil ma okolo pása a povedal mi, že je to jeho gazdiná. Už chápem ten poriadok v celom dome...

Sadli sme si ku kuchynskému ostrovčeku a zatiaľ popíjali kávu. Výbornú kávu. Nikdy som nepila kávu, v ktorej je škorica, už viem, že to bola chyba, je naozaj výborná. Adamova gazdiná začala pred nás ukladať všeliake jedlá. Sladké lievance s čokoládou ovocím a šľahačkou. Pražené vajíčka d pečenou slaninkou. Domáci chlieb so slnečnicovými a tekvicovými jadierkami. Veľa čerstvej zeleniny, krásne povykrajovanej do tvaru kvetov. Bolo to nádherné a najradšej by som to ochutnala všetko naraz. Ak chcel Adam urobiť dojem, zaručene sa mu to podarilo.

„Dobrú chuť.“, poprial mi s úsmevom a podával mi malý tanier, aby som si sama vybrala na čo mám chuť.

V prvom rade som nemohla odolať lievancom. Sladká, korenistá chuť javorového sirupu sa skvele dopĺňala s horkou čokoládou a krehkými kolieskami banánu. Potom som nemohla odolať krásnej vôni pečenej slaniny, ktorá sa miešala s čerstvou vôňou domáceho chleba. Najradšej by som to zjedla úplne všetko, ale už po pár sústach som bola plná. 

„Mám dosť. Asi prasknem. Bolo to výborné.“, pochválila som.

„Som rád, že ti chutilo.“, prikyvoval kým prežúval.

Postavila som sa, aby som si umyla ruky. Adam po mne nepríjemne zazeral. Pochopila som, že od stola sa neodchádza, kým ešte niekto je. Rýchlo som si teda opláchla ruky a sadla si nazad k nemu. Znovu sa začal usmievať. Sedela som pri ňom a dopíjala kávu. Žasla som nad každým jedným jeho svalom. Hoci sedel na vysokej barovej stoličke, vôbec sa k pultíku nehrbil, sedel ukážkovo vzpriamene. Nevenoval mi vôbec žiadnu pozornosť, úplne sa odovzdal jedeniu. Keď sa naťahoval po ďalšie kúsky, videla som všetky jeho svaly na rukách, bruchu, rebrách a kúsok aj na chrbte. Začali sa mi zbiehať slinky a podvedome som si preložila jednu nohu cez druhú. Radšej som sa napila z kávy.

Keď dojedol, všetko nechal tak. Postavil sa a na stene vedľa kuchynskej linky stlačil malé tlačidlo. Vyzeralo ako zvonček, no nepočula som žiaden  zvuk.

Vzal ma za ruku  a spoločne sme opäť vyšli hore. Izba bola uprataná presne tak ako včera večer keď sme prišli. Tá žena je neviditeľná...

„Mohol by si, prosím, ísť pre moje veci do auta?“, opýtala som sa.

„Mne sa páčiš aj takto.“, šibalsky sa na mňa usmial.

„Adam, prosím, veď nemám ani nohavičky. Nechcem ísť vonku takto.“

Podozrievavo si ma premeriaval z hora dolu a naopak. Na boku som si vyhrnula tričko nad bedrá, aby mi veril. Usmial sa. Podišiel ku mne, objal ma okolo pásu a rukami chytil môj holý zadok pod tričkom. Zatlačila som rukami o jeho ramená a pozerala mu priamo do očí.

„Adam, prosím, tie veci.“