Trochu lásky? Áno, prosím! (13)

Okamžite som vytočila číslo na políciu.

„Prosím, policajná stanica.“, ozvalo sa z telefónu.

„Dobrý deň, mám problém. Už druhý deň ma obťažuje jeden chlap. A teraz stojí pod mojim balkónom, je zjavne podgurážený alkoholom a vulgárne na mňa vykrikuje. Mám doma dve deti, prosím pošlite sem niekoho.

Pani v ústredni som nadiktovala adresu a povedala, že pošle hliadku, ktorá je k nám najbližšie. Upozornila ma, aby sme nevychádzali vonku a zatiaľ počkali vnútri v byte. Urobili sme tak. Ako som zatvárala dvere na terasu ozvala sa strašná rana a vedľa mňa sa rozsypalo sklo. Ten blázon hodil do okna kameň. Okamžite ku mne pribehol Adam a pýtal sa ma či som v poriadku. Z ľavej ruky som si oprášila kúsočky skla ale nič vážne sa mi nestalo. Šli sme do Matúšovej izby a z tadiaľ sme cez ho pozorovali cez okno. Pokúšal sa hádzať ďalšie kamene ale zrejme bol až príliš opitý, lebo väčšinu z nich nezahodil ani meter pred seba. Videli sme, že má v ruke nejakú fľašu a neustále si z nej odpíja a naďalej vykrikuje.

O niekoľko minút zvonila pri dverách hliadka. Jeden policajt šiel dnu, pozrel sa na to rozbité okno, odfotil si to a dovolil mi upratať to sklo, aby sa náhodou neporanil aj niekto iný. Druhý šiel za ním. Nepočula som o čom sa rozprávajú, len sem tam bolo počuť nejaké výkriky. O chvíľu ho už policajt držal pri zemi a nasadzoval mu na ruky putá. Potom ho odviedli do auta a druhý z nich prišiel hore. Povedal mi, že ho nechajú zatiaľ v cele predbežného zadržania, kým nevytriezvie. Zajtra ráno mám prísť na policajnú stanicu vypovedať.

Dnes bol príšerný deň, ale už sa nič horšie nestane. Našťastie. Adam bol už na odchode keď ho Karin poprosila, aby predsa len ostal. Rozhodol sa prespať na gauči a tak sme dlho do noci pozerali telku. Deti sa zdekovali do Matúšovej izby. Nateraz mi to nevadilo.

V televízore dávali nejakú kriminálku, tak sme sa zasmiali, že i uplynulé dni by mohli sfilmovať a bol by z toho trhák. Popravde na tom nebolo nič smiešne, ale aspoň trochu sme trochu odľahčili situáciu.

Keď som si ľahla do postele celé to na mňa doľahlo. Rozplakala som sa. Nechápala som čo a prečo sa to deje. Prečo ja? Nikdy som nikomu nič neurobila, nikomu neublížila, aspoň o ničom takom neviem, vždy som sa všetkým snažila pomáhať ale prečo si vybral práve mňa? Bola som náhodne vhodená figúrka do hracieho poľa? Alebo čo sa to vlastne deje.

Ráno som sa prebrala na klopanie na dvere. Rukami som si aspoň trochu učesala vlasy a ozvala sa. Otvorili sa dvere a stál tam Adam.

„Dobré ráno. Karin ti urobila kávu. Mala by i sa pripraviť, pôjdeme na tú políciu.“, podal mi šálku s kávou.

Adam sa ponúkol, že pôjdeme spolu jeho autom. Na výsluchu som povedala všetko tak ako sa to od začiatku stalo. Povedala som im o stretnutí, na ktorom som bola kvôli jeho rozvodu, aj o tých kvetoch, ktoré mi poslal, povedala som, že mi dva krát volal do práce a prestal až keď do toho vstúpila moja kolegyňa. Tiež som im povedala, že som tie kvety vyhodila a on ma už vtedy sledoval. Povedala som aj to, že ma po práci čakal na parkovisku a že sa mi podarilo odísť, ale rukou stihol buchnúť po kufri auta. A tiež som povedala aj to, že ma druhý deň ráno znovu čakal na parkovisku a zadržal ma, keby mi vtedy nevolala kolegyňa, že kde som, lebo meškám na poradu, tak by ma ani nepustil. Povedala som aj o tom, že ma druhý deň po práci čakal pred vchodom kde bývam a prvé čo mi napadlo bolo zavolať riaditeľovi firmy, v ktorej pracujem, lebo on jediný o tom vedel. Tiež, že po rozhovore s ním odišiel a vrátil sa až večer a poriadne podgurážený. Policajná zapisovateľka si všetko spísala, pýtala sa ma či si pamätám nejaké drobnosti. Spomenula som si na to, že na schôdzke hovoril niečo o svojej žene a o deťoch a povedala som policajtke, že tie deti sú pravdepodobne doma samé. Podľa jeho občianskeho si našli adresu kde býva a poslali tam hliadku. Keď sme skončili, čakali sme na chodbe kým sa nevráti hliadka, aby sme zistili, čo je s tými deťmi. Prešla asi pol hodina a keď sa vrátili povedali nám, že s nimi bola ich matka, ktorú evidentne dlhodobo týral. Mali spolu dve deti a tie tiež boli vo veľmi zlom stave. Jeho manželka sa rozhodla od neho odísť vraj pôjde na nejaký čas k jej matke a pokúsi sa nájsť si prácu tam a vraj poobede príde na neho podať trestné oznámenie za týranie. Chúďa žena...

V práci som stále rozmýšľala nad tou úbohou ženou. Ako dokážu byť ľudia takí bezcitní? Čo sa stalo? Veď boli manželia, museli sa mať radi keď sa brali a navyše majú spolu dve deti. Dobre, dalo by sa pochopiť, že čo sa týka sexu tiež na ňu mohol používať násilie, ale keď už vedel, že je tehotná prečo nezakročil, alebo prečo nezakročil skôr. Alebo sa mali naozaj radi a jemu len neskôr z ničoho nič preplo? Nevedela som si to nijako vysvetliť.

Ani Adamovi som nevenovala pozornosť aj keď viem, že pár krát prešiel okolo mojej kancelárie, ale to asi len preto, aby sa presvedčil ž e som v poriadku. Videl ako ma to zobralo.

Zrazu vletela do dverí Jana.

„To vážne si prišla dnes do práce s riaditeľom?“

„Áno, ráno bol so mnou na polícii, bola som vypovedať kvôli tomu bláznovi, ktorý mi vtedy volal.“

„Na polícii? Pre boha a čo sa stalo?“

„Včera ma čakal pred vchodom do bytovky a tak som volala Adamovi, potom sa ešte večer vrátil poriadne opitý a hodil mi do okna nejakú skalu.“

„Počkať... Takže Adam?“

Do riti, prekecla som sa. Ach to zas bude vyzvedania...

„No áno, Adam. Včera sme si potykali, keď ma zachránil.“, povedala som mierne ironicky.

„Takže vy spolu?“

„Čo my spolu?“ zasmiala som sa.

„Chceš mi povedať, že si tykáš s najsexi riaditeľom aký môže existovať?“

„Áno, a čo je na tom?“ ďalej som sa smiala, vedela som, že s tým výsluchom neprestane, kým sa nedozvie všetko a aj keď jej poviem pravdu, nebude mi veriť.

„Spal u teba? Má tu istú kravatu čo včera.“

„Spal. Ale spal na gauči.“

„Čože?? Ty si ho nechala spať na gauči?“

„No a? On sa ponúkol, že tam prespí a navyše boli doma deti.“

„Veď ale tie deti sú už takmer dospelé, mala si ich vyhodiť niekam do kina.“

„No dovoľ.. Ja nie som ty.“, zasmiala som sa a ukázala som jej prstom na dvere, ktorými mala vyjsť vonku.

Ona je taká dotieravá. A navyše už dlho obdivuje nášho riaditeľa. Viem, že teraz strašne závidí. Ale má trochu smolu a navyše doma manžela. Riaditeľ je len taký objekt na obdivovanie. Jej muž je pritom tiež príťažlivý, ale je pravda, že niektorý muži v manželstve trochu zlenivejú a keď dostanú, tú ktorú chceli tak už sa ďalej nemusia týrať v posilovni.

„Miriam?“, oslovil ma Adam, „Je čas, už by sme mali ísť.“

Za dverami sa zastavila Jana, nahodila veľmi  smutný výraz tváre a potom sa začala chichúňať.  Mala som sto chutí ju kopnúť do zadku. Len som sa na ňu hlúpo usmiala a keď to uvidel Adam otočil sa. Zdrhla z poza dverí ako víchrica. Nahlas sa zasmial.

„Čo to malo znamenať?“, opýtal sa ma nechápavo.

„No čo asi? Páčiš sa jej.“, podala som mu kabelku.

Kým som si obúvala lodičky, nahol sa ku mne a opýtal sa.

„A tebe sa nepáčim?“

Stála som len na jednej nohe a snažia som sa obuť si aj druhú topánku. Takmer som spadla, keď som to počula.