Trochu lásky? Áno, prosím! (15)

„Mami, mala by si sa už obliecť. Čakáme len na teba.“

„Keď ja neviem, čo si mám obliecť. Povedal vám Adam kam pôjdeme?“

„Povedal len to, že pôjdeme do nejakej reštaurácie.“

„No super, to mi pomohlo. A čo má na sebe on?“

„To čo vždy mami, oblek. Bielu košeľu a sivo – čiernu kravatu.“

„Daj si tieto šaty.“, podávala mi zo skrine  sivé šaty po kolená s čiernymi kvetmi.

Ešte že topánok nemám tak veľa. Obula som si čierne lodičky a Karin mi upravila vlasy a nalíčila ma. Doniesla mi svoj ohnivočervený rúž a prikázala mi si ho dať. Poslúchla som ju, ona je mladá vyzná sa v v tom, čo sa práve nosí. Keď som sa videla v zrkadle takmer som sa nespoznala. Kto je tá atraktívna osoba čo na mňa pozerala?

„Vyzeráš nádherne.“, podotkol Adam, keď som vyšla z izby.

Matúš na mňa pozeral s otvorenými ústami, až Karin ho musela upozorniť, aby ich zavrel.

„Ďakujem. Prepáč, že ste museli čakať. Nevedela som sa rozhodnúť, čo si mám obliecť.“

„To čo vidíte, je moja práca,“ pýšila sa Karin, „ale poďme už, umieram od hladu.“

Nakoniec sme šli do nejakej prestížnej reštaurácie v centre mesta. Všetci tam boli slušne a hlavne draho oblečení, aspoň som nevyčnievala v rifliach, v ktorých som pôvodne chcela ísť. Karin urobila dobre keď mi vybrala tieto šaty, navyše sa hodia aj k Adamovej kravate.

Sedeli sme tam, rozprávali sa, jedli, ja som si dala  dva poháre vína. Ľudia, čo nás nepoznali si zrejme mysleli, že tu máme nejaké pekné rodinne posedenie. Žiaľ, mýlili sa...

Po večeri sme šli znovu k nám. Adam sa detí opýtal, či by to doma zvládli bezo mňa cez víkend.

„Nie, určite ich nenechám samých taký dlhý čas.“, namietala som.

„Ale mami, doteraz som bez teba žila vyše pätnásť rokov, dva dni vôbec nie sú veľa.“

Zdá sa mi, že moje malé dievčatko až príliš rýchlo dospelo. Kde sa vyparilo  to moje malé, modrooké, stratené dievčatko, čo vždy čakalo na moju návštevu? Už ma zrejme nepotrebuje toľko čo pred tým, je z nej už predsa veľká slečna.            

„Mirka veď už sú skoro dospelí, určite si poradia.“, oponoval mi aj Adam.

„Do dospelosti im chýbajú ešte dva roky.“, šomrala som si popod nos.

„Miriam...“, ozval sa Adam, „Nie sú to malé deti, poradia si. Choď si zbaliť nejaké veci, odchádzame už dnes.“

„Dnes? Nie, to určite nie.“, neveriacky som krútila hlavou.

„Áno dnes. Choď...“ pozrel na mňa tým jeho prísnym pohľadom a potom sa zasmial.

Deti znovu zdrhli do izby. Zobrala som teda Adama za ruku a odviedla ho do mojej spálne. Otvorila som  dokorán moju skriňu.

„Tak fajn, vyber niečo.“, ukázala som rukou na oblečenie.

„Toto som ešte nikdy nevidel.“, s úžasom prechádzal končekmi prstov po zarovnaných šatách zavesených na vešiakoch.

„To so ženou urobia dlhé roky bez rodiny.“, zasmiala som sa.

„Zober si len nejaké rifle a tričká, možno jedny šaty, alebo dvoje, zubnú kefku a ideme.“

„Zbláznil si sa?“, vybuchla som smiechom, „Som žena, musím mať plný kufor oblečenia.“

A tak aj bolo, takmer hodinu som okolo neho pobehovala hore – dolu. Do najväčšieho kufru, čo som našla, som nahádzala takmer celú skriňu.

„Ktoré topánky si mám vziať?“, opýtala som sa.

„Zober si tenisky.“

Ah, áno... Určite... K saténovým šatám sa určite hodia tenisky. Tak som teda zvlášť do ďalšieho kufra pobalila pár párov topánok na opätku, sandále aj botasky. Do malej cestovnej tašky som zbalila kozmetiku a make-up. Keď som uvidela koľko vecí som si zbalila, sama som nechápala na čo mi ich toľko bude. Ale veď auto odvezie.

„Môžeme ísť.“, víťazoslávne som prehlásila.

„Bolo na čase. Aj tak u ž budeme meškať.“, odpovedal pobavene.

„Meškať? A kam?“

„Nechaj sa prekvapiť.“

No, ďakujem pekne. Nenávidím prekvapenia. Najradšej som, keď viem o všetkom dopredu, aby som vedela ako sa mám zariadiť.

Mesto bolo takmer bez áut, všetci sa niekde zabávali, veď bol piatok. Prešli sme na opačnú stranu mesta, no v ceste sme pokračovali až mimo neho. V neďalekom lesíku sme doň odbočili. Zastali sme pred mohutnou kovanou bránou, ktorá sa sama otvárala. Veľa som toho nevidela. Príjazdová cesta bola osvetlená len svetlami z auta. Všimla som si aleju stromov popri ceste, ktorá bola široká len pre jedno auto. Na konci sa cesta rozšírila do kruhu a my sme zastavili priamo pred Adamovým domom.

Vystúpila som a ostala som stáť v nemom úžase.