Trochu lásky? Áno, prosím! (10)

Do pekla! Čo teraz? Zohla som sa po kľúče, tak aby si náhodou nemyslel, že mu zámerne ukazujem zadok. Teraz musím byť nad vecou, boh vie aké má úmysly, keď ma sledoval až sem.

„Naozaj ste sa hrabali v kontajneroch?“ opýtala som sa ho.

„Nehrabal, videl som vás ako ste ich vyhadzovala.“, kývol hlavou smerom ku kytici, ktorú držal v ruke.

„Nechcem tie kvety, na čo by som si ich mala nechávať?“

„Bol to predsa dar, a dary sa predsa nehádžu do koša.“

„Ale ja to ako dar neberiem, nechcem ich.“, pomaly som sa približovala k autu, no on šiel stále za mnou.

„Prečo ste ich nedali do vázy?“ stále hovoril o svojom.

„Povedala som, nechcem tie kvety, nepáčia sa mi.“, už som bola pri aute a otvárala ho.

Bol odo mňa asi päť metrov. Rýchlo som nasadla a zamkla dvere. Videla som ho ako pribiehal k autu tak som rýchlo naštartovala a dupla na plyn. Rukou však stihol zachytiť kufor a buchnúť po ňom.

Mala som chuť hneď volať na políciu ale čo vlastne urobil? Nič. Poslal mi kvety, dva krát mi volal a videl ma ako tie kvety vyhadzujem. A potom sa so mnou snažil rozprávať na parkovisku. To že udrel kus plechu, tiež nie je trestný čin, nespôsobil žiadnu škodu.

Celou cestou domov som radšej blúdila po meste krížom-krážom a na každej križovatke som vyhadzovala smerovky na poslednú chvíľu. Sledovala som každé auto v spätnom zrkadle. Možno som paranoická, ale čo ak ma naozaj sleduje až domov? Čo ak nejako ublíži mne alebo nebodaj deťom? Nakoniec som zastala pred vchodom, vypla motor, svetlá, a ostala som sedieť niekoľko minút. Keď zazvonil mobil takmer som skolabovala, kým som ho vyberala z kabelky ani som nedýchala. Chvalabohu, Karin.

„Mami si v poriadku? Čo to vyvádzaš? Prečo nejdeš hore?“

„Hľadala som v kabelke kľúče, zlatko.“ , zaklamala som.

„ Pätnásť minút?“

Dobre tak nevydalo... Moja dcéra si asi myslí, že som blázon.

Poobzerala som sa či náhodou niekto nestojí pri aute a rýchlo som vystúpila. Znovu som sa poobzerala a svižným krokom som vošla do vchodu. Zo vchodu som diaľkovým zamykala auto a rýchlo zabuchla dvere. Za nimi som si vydýchla, zvládla som to.

Paráda, aspoň, že máme navarené, celý deň som si na jedlo ani nespomenula. Priblížila som sa k hrncom aby som zistila, čo tak nádherne vonia. V tom ku mne pribehla Karin, otočila ma smerom k mojej izbe a nakázala mi, aby som si dala sprchu a upravila sa „do gala“.  To je naša papučová kultúra. Vyťahané tričko nejakého futbalového klubu, tepláky a, samozrejme, papuče. Vraj ona prestrie a navečeriame sa všetci spolu.

Súhlasila som. Sprcha mi padne vhod, aspoň zo seba zmyjem ten zlý pocit. Zavrela som sa sebou dvere. Pozhadzovala zo seba oblečenie a pustila takmer horúcu vodu.

Sprcha mi naozaj pomohla. Cítila som sa oveľa lepšie. Bola som spokojná, že aspoň nateraz je všetko v poriadku a mne ani mojej rodine nič na dnes už nehrozí.

Mňam, čína s ryžou a hranolkami, k tomu nejaký šalát, ktorý mi bol totálne ukradnutý. Čínu milujem. Kuracie mäso, kúsky jabĺk a ananásu... Nabrala som si dva taniere, taká som bola hladná a navyše to bolo úžasné.

S plnými bruchami sme sa do večera váľali na gauči. Pozerali sme televízor, rozprávali sa a blbli spolu. Mala som pocit ideálnej rodinnej idylky, i keď sme neboli tak celkom normálna rodina.

Večer som zaspávala so zlým pocitom, vedela som, že sa dnešný deň bude zrejme opakovať. Dlho som sa prevaľovala z jednej strany na druhú, kým som zaspala. Hlavou mi behali rôzne myšlienky, ale ukončila som ich tým, že nemôžem byť taká paranoidná. Veď predsa nežijem niekde v blázinci, navyše nie som sama na svete. Všade okolo mňa je veľa ľudí, vonku, v práci, na súde, dokonca aj doma. Nebývam v dome ale v byte, okrem mňa v tejto bytovke bývajú ešte tri rodiny. Všetko sú to slušní ľudia a v rámci dobrých susedských vzťahov si veľmi pomáhame.

Ráno som vstávala totálne unavená. Moja dcéra ma prirovnala k pokrčenému papieru, Matúš sa na tom len zasmial a hoci sa snažil, aby som ho nevidela, no videla...

Snažila som sa dať do kopy, ale pohľad do zrkadla ma presvedčil, že dnes to už proste lepšie nebude. Vlasy som si uviazala do vysokého copu, ofinu nastriekala lakom, aby držala svoj tvar, na tvár som si naniesla make-up a na oči si naniesla riasenku. Dnes to musí stačiť.

Paranoicky som sa obzerala po ulici. Nikoho nikde. Paráda. Akurát dnes nemôžu byť na ulici ľudia. Á, deduško. Ten ma určite zachráni ak bude treba, určite..

Cestou som sa ponáhľala, aby som stihla dnešnú poradu. Nemôžem meškať na poradu, šéf by mi strhol potrebné body z hodnotenia. Keď som vystupovala z auta, znovu tam stál.

„Dobré ráno. Som rád, že vás vidím.“

„Kiež by som mohla povedať to isté.“, odpovedala som ironicky.

Snažila som sa okolo neho prekĺznuť a aj keď som si myslela, že sa mi to podarí, zachytil ma.