Trochu lásky? Áno, prosím! (12)

Čože? Nevedela som sa spamätať? Čo to bolo? Vážne ma pobozkal riaditeľ firmy, v ktorej pracujem? Prečo?

Nikdy som sa od mužov nedržala ďalej. Mala som pár vzťahov, ktoré ale stroskotali na úplných banalitách. Rozhodla som sa, že ostanem sama, navyše som mala Karin, keď som nebola v práci venovala som sa jej, na iných ľudí mi neostával čas. Navyše teraz mám Matúša. Oni dvaja mi úplne stačia.

„Nie je to správne.“, šepkala som s výdychom.

Nepovedal nič. Bolo n a ňom vidieť, že ho to ranilo. S kamennou tvárou som však nasadla do auta a naštartovala. Na rozlúčku som zakývala. Aj on dvihol ruku na pozdrav, videla som však jeho smutný výraz.

Prečo? Prečo do pekla? Prečo som taká hlúpa? Prečo ignorujem ľudí, ktorí o mňa javia záujem? Prečo sa raz nemôžem riadiť srdcom miesto rozumu? Som idiot...

Zastala som pred vchodom a sedel tak ten psychopat. Vôbec som na neho nemyslela. Úplne som na neho zabudla. Zamkla som dvere a vytočila číslo na riaditeľa.

„Je tu.“, povedala som keď zodvihol.

„Kde ste?“ pýtal sa.

„Tu, pred mojim domom, sedí na schodisku pred vchodom.“

„Hneď som tam.“, zložil.

Počkať. Odkiaľ vie kde bývam?

Som vážne paranoidná, veď ma prijímal a dokonca mi pred pár rokmi dohodil kontakt na majiteľov, ktorý predávali byt, v ktorom teraz bývam. Spamätaj sa, Miriam!

Sedela som v aute a ani som nedýchala. Ten blázon si ma asi nevšimol. Inokedy parkujem rovno pred vchodom, teraz tam však boli obsadené všetky miesta tak som zastala o čosi ďalej. Zrazu sa zozadu obrovskou rýchlosťou privalil tmavý sedan, pred panelákom prudko zabrzdil a na ceste ostala si desať metrová čiara od gúm. Vybehol z neho náš riaditeľ a namieril si to smerom ku vchodu. Ďalej som viac nevidela, zavadzali mi autá, do pekla!

Už som sa necítila ohrozená tak som vystúpila, aby som videla, čo sa deje. Všimla som si, že na okolitých bytoukách sa v oknách zhromaždili ľudia a pozerali, čo sa to deje. Naše okno tiež neostalo prázdne, pozerali z neho obaja. To bude doma otázok....

Počula som ako riaditeľ vykrikuje po tom psychopatovi, že mi má dať pokoj, lebo inak zavolá políciu a keď ho chytil pod krk musela som zakročiť.

„Myslím, že už to pochopil.“, povedala som.

„Mali by ste sa  slečne ospravedlniť a už ju viac neobťažovať.“ , prehlásil riaditeľ.

Lenže to bezcharakterné  indivíduum sa len oprášilo a šlo, boh vie kam.

Už keď ma riaditeľ takto zachránil, pozvala som ho hore. Predsa sú tam deti, tak aby sa to vysvetlilo. Povedal, že len zaparkuje a hneď bude pri mne. Čakala som pri vchodových dverách a stále sa obzerala, či sa náhodu nevracia ten blázon, ale nikde ho nebolo vidieť tak som sa trochu upokojila. Keď sa riaditeľ vrátil chytil ma okolo pása a viedol k výťahu.  Vo výťahu som mu poďakovala za záchranu, i keď sa nič také hrozné nestalo. Pred tým než sme vystúpili znovu ma pobozkal.

Môj výraz asi hovoril za všetko. Karin hneď začala obskakovať návštevu a vnucovala mu kávu, čaj, koláč a dokonca aj večeru. Zrejme si myslela, že je to nejaký môj nový priateľ a zdá sa mi, že sa jej asi pozdával. Ja som si šla sadnúť na terasu a pár minút po mne prišiel aj riaditeľ.

„Mohli by sme si tykať? Som Adam.“, podával mi ruku.

„Miriam.“, podala som mu moju.

Pobozkal mi chrbát ruky. To je... také staromódne, ale pritom vzrušujúce. Nemyslela som, že to ešte v dnešnej dobe robí.

„Máš milú dcéru, nevedel som, že už je taká veľká. A ten chalan, to je tiež tvoj syn?“

„Nie. Je to jej priateľ. Odišli zo školy v Čadci a teraz budú chodiť na školu sem, tak zatiaľ bývajú obaja u mňa.“, v rýchlosti som vysvetlila.

Sedeli sme a rozprávali sme s a našich rodinách, Karin nám priniesla koláč, ktorý upiekla podľa nejakého návodu z internetu a kávu. Po nejakom čase si prišli sadnúť k nám a navrhli nech si spolu zahráme karty. Úplne som zabudla na čas.

Vyrušil nám len krik spod balkóna. Stál tam podnapitý chlap a vykrikoval moje meno a nejaké vulgarizmy. Až keď som sa lepšie zadívala zistila som, že je to ten psychopat , ktorý ma sleduje posledné dni.

„Miriam! Ty kurva špinavá! S kým sa to flákaš?“ ozývalo sa spod balkóna.