Trochu lásky? Áno, prosím! (1)

Volám sa Miriam a som právnička, špecializujem sa hlavne na rozvody, delenie majetku a úpravu práv a povinností, rodičov voči deťom. Teda riešim životy iných ľudí ale svoj vlastný nedokážem vyriešiť. Človek by si pomyslel, že keď som vyriešila nespočetné množstvo sporov medzi manželmi či  exmanželmi môj život by mal byť úplne dokonalý. No, nie je. Je príšerný..

V prvom rade som hrozná matka. Mám 16 ročnú dcéru, ktorá prakticky od narodenia žije s mojou matkou a i keď sa s ňou vídam a posielam na jej starostlivosť nemalé sumy peňazí, i tak sa cítim hrozne. Deväťdesiat percent svojho času trávim v práci, či už v kancelárii alebo sa prácou zahrabem aj doma, lebo jej mám až príliš veľa. Zvyšných desať percent času sa snažím venovať mojej Karinke. Učím sa s ňou cez videohovor, vždy chodím na rodičovské združenia v skole, pravidelne každý víkend si ju beriem k sebe hoci je to 296 kilometrov, neváham a idem si pre ňu. Spolu nakupujeme oblečenie a tiež ju učím variť a byť trošku sebestačnou. O drahých dovolenkách pri mori štyri krát ročne ani nehovorím. Ale aj tak to nestačí na to, aby som sa mohla hrdiť titulom „matka roka“. Možno si teraz niektoré myslíte, že som ju zavrhla a ona ma nemá rada, no náš príbeh je ďaleko horší.

Karinkin otec bal moja prvá láska. Začali sme spolu chodiť už na gymnáziu, všetci v našom okolí nám nedávali veľké šance. Predsa len mladí ľudia sú veľmi rozlietaní a dobre že nie každý týždeň  majú iného frajera, či frajerku. Nám to však aj napriek všetkým ohováraniam a podrazom od akože priateľov vydržalo celý prvý ročník. No vtedy sme obaja bývali na internáte a domov sme mali na iných stranách Slovenska.  Tomáš pochádzal z dediny pri Leviciach, ja som zas bývala v Čadci. Vzťah na diaľku nefungoval, veľakrát sme sa cez leto pohádali a niekoľko dní až týždňov sa spolu nebavili.

Potom však znovu prišla škola a nám neostávalo nič iné ako sa znovu vidieť v triede. Hneď na prvý pohľad bolo jasné, že všetky naše malicherné hádky sú preč. Opäť sme spolu začali chodiť a na všetko zabudli. Aspoň čiastočne. Ja som sa však nedokázala zmieriť s tým, že si cez leto našiel inú babu, ktorá bola u susedov na prázdninách u starých rodičov, hoci spolu  strávili len pár dní a miliónkrát sa mi za to ospravedlnil, aj tak som to nedokázala celkom prehltnúť. Ako čas plynul zabudla som na to a prešiel ďalší školský rok.  A hoci sme nechceli, museli sme obaja odísť domov. Cez leto sme sa chodili navštevovať. Moja mama asi pochopila, že keď už to spolu ťaháme dva roky asi to bude vážne tak mi dovolila chodiť za nim a on zas mohol prísť k nám. Toto leto bolo bez zbytočných hádok. Hádali sme sa len o tom kto koho viac ľúbi. Deti....

Prišiel tretí ročník a na gymply nám už chystali svatbu, my sme však chceli ešte nejaký ten čas počkať a brať veci po poriadku tak ako sa patrí – dobré výsledky v škole, úspešne zvládnuť maturitu, nájsť si prácu, nájsť  spoločné bývanie, trochu sa zabezpečiť, potom svadba a až niekedy v ďalekej budúcnosti deti. No čo čert nechcel?

Antikoncepciou som sa začala kŕmiť v päťtnástich. Poctivo. Dokonca som mala na každý deň nastavenú upomienku v mobile na presnú hodinu, dokonca dva krát po sebe, aby som nezabudla. Aj napriek tomu, že som sa chránila ja, chránil sa aj Tomáš. Len výnimočne sa stalo, že sme nepoužili kondóm.

Po škole sme si obaja našli brigádu aj s ubytovaním takže sme mohli byť spolu celé leto a aj sme si niečo zarobili. V auguste, deň pred začiatkom školy, som sa cítila nejako nesvoja. Tehotenstvo som vylúčila ako prvé -  no proste neprichádzalo do úvahy a navyše menzes som mala pravidelný každý mesiac. Zbehla som teda do prvej lekárne a pýtala si niečo na mechúr, že som zrejme niekde prechladla keď som sedela vonku na lavičke. Ochotná pani predavačka mi poradila piť čaj z alchemilky, a na vonkajšok mi poradila sedavé kúpele v prasličke. Neznalá som len prikyvovala, zaplatila a odišla. Liečiť som sa začala hneď po príchode na intrák. Moja spolubývajúca síce na mňa pozerala ako na cvoka, no mne to bolo jedno. Nemiestne ma podpichla, že sa mi zväčšili prsia. Len, len, že som sa nepostavila aj s lavórikom, v ktorom som sedela a nenakopala ju do zadku. Robiť si srandu zo „smrteľne“ chorej. Ale ani po dvoch týždňoch liečenia mi bolesti neustúpili a teda bolo potrebné navštíviť doktora.

Obvodný ma rovno poslal na gynekológiu s podozrením, že sa zrejme jedna o nejaký agresívny prejav zápalu maternice, podľa toho čo som mu opísala. Tak teda hor sa ku gynekológovi. Ako na mŕtvicu mal práve sono prístroj v oprave. Ale sám sa vyjadril, že hoci maternica je zväčšená a opuchnutá nie je to až také zle ako to opisujem, no pre istotu si ma objednal o dva týždne, keď bude mať sono k dispozícii a bude sa môcť presvedčiť o tom či je to len zápal alebo je to cysta.  Ďalšie dva týždne som teda s obrovskými bolesťami prežívala doslova minútu po minúte. Tomáš stál celý čas pri mne, vychovávateľky mu dokonca dovolili tráviť so mnou čas aj na izbe. Divné, akoby som umierala a toto boli moje posledné týždne, či dokonca dni, života. Ja som však bola rada. Nemuseli sme chodiť nikam, vôbec nikam a mohli byť stále spolu. Janke to nevadilo,  na izbe bola len v noci a to tam Tomáš nemohol byť.  Tiež trávila všetok svoj čas s frajerom, ktorý ale nebol z intráku, no ona mala len 17, čiže sa každý večer musela vrátiť na intrák inak by výchovné volali jej rodičom, čo by bol nový podnet na vyvolanie tretej svetovej vojny -  jej rodičia zarytí návštevníci kostola, ktorý by neprežili ak by ich dcéruška mala frajera, staršieho a navyše pracujúceho ako automechanik. Jej otca som si vždy predstavovala ako araba, nakomplet zahaleného v tom ich mundúre s poloautomatickou zbraňou v ruke ako stráži elektrický plot okolo ich domu a každý muž, ktorý prejde okolo a len na sekundu odvráti zrak do ich dvora, dostane neľútostnú ranu z milosti rovno medzi oči. Nikdy som ho nevidela...

Bol pondelok, sedela som u gynekológa a bola som tretia v poradí. Ako naschvál boli dnes poradne, a do čakárne sa nahrnulo asi päťdesiat tehuliek. Postavila som sa, aby som uvoľnila miesto, no keď som ich videla a porovnala s mojou útlou postavou, asi som radšej mala ostať sedieť, všetky na mňa pozerali s vražedným pohľadom tipu „no akože moja milá to si robíš srandu?“, no i tak som ostala stáť. A tie „mierumilovné“ stvorenia pustili sadnúť starú tetušku, ktorá sa dotackala z niekade zozadu. Neustále mi vo vrecku vibroval telefón -  volal Tomáš. Sama som bola na nervy z toho, čo sa dozviem tak som na jeho telefonáty nereagovala. Prišlo mi ľúto tej starej tetušky, ktorá sa tam určite dotrepala cez pol mesta tak som sestričke nenápadne povedala, aby ju zobrala ešte predo mnou, určite si ide len po nejaké recepty na lieky. Ja mám čas, veď hádam neumieram...

Rozleteli sa dvere a v nich stál môj lekár a škaredo na mňa pozeral. Sklopila som uši a naklusala dnu, sestrička mi urobila obvyklé merania- váha, tlak, a namočila papierik do vzorky moču, výsledky boli v poriadku a papierik putoval do koša, do karty napísala poznámku – „moč – negat.“ , poslala ma vyzliecť sa do kabínky a keď doktor povie „ďalšia“ mám ísť dnu a keď zazvoní to znamená, že volá ju. Tak som šla dnu, vyzliekla si nohavice aj nohavičky a tričko stiahla až takmer  ku kolenám. Nenormálne som sa potila zo stresu a modlila sa, aby to nebola nejaká cysta či niečo horšie. Ozval sa zvonček, počula som sestričkin hlas ako niečo hovorí doktorovi, ale nerozumela som jej dobre. Potom sa ozvalo „ďalšia“  a tak som siahla po kľučke dverí.