Trochu lásky? Áno, prosím! (17)

Potom ma chytil za ruky a pobozkal mi chrbát pravej ruky.

„Pôjdem do sprchy, zatiaľ sa tu cíť ako doma.“, povedal.

Ako doma? Toto sa veľkým oblúkom vyhýba tomu čo mám doma. Myslela som si, že bude bývať v nejakom byte, dobre možno v dome ale, že to bude len niečo malé. A nakoniec je z toho nejaké panské sídlo, v ktorom prakticky žijú tri rodiny.

Zišla som dolu do obývačky a zapla som televízor. Konečne som si vyzula tie vysoké topánky. To bola úľava. Hoci sa to nesluší,  nohy som si vyložila na sedačku a zapozerala sa do nejakej romantickej komédie. Už po pár minútach som zistila, že je to úplná hlúposť. Netuším však kde je ovládač, tak som to nechala bežať.

Adam bol späť o necelých dvadsať minút. Chvalabohu, aspoň prepne na iný kanál.

„Čo by si chcela robiť?“, opýtal sa.

„Neviem, navrhni niečo. A prosím ťa prepni to.“, ukázala som na telku.

Zasmial sa a z bočného vrecka na gauči vytiahol ovládač.

„Nechám toto?“

Bol to nejaký dokument o prírode tak som prikývla.

„Hore si povedal, že to nie je všetko, čo je tu úžasné, čo si tým myslel?,  vyzvedala som.

„Všetko sa dozvieš ráno.“, usmial sa.

„Takže ostávame u teba?“

„Chcel som si ťa na chvíľu ukradnúť, aby si si oddýchla. Alebo chceš ísť niekam inam?“

„Nie, veľmi sa mi tu páči. Musím zavolať deťom.“

„Nechaj ich tak, už určite spia.“

„Oni? To určite. Boh vie čo robia.“, zhrozila som sa.

„Keby aj sexovali, čo urobíš? Utečieš mi?“, zasmial sa.

„Adam, ani nežartuj.“

„Len si spomeň, čo si robila ty v ich veku. Ja som tiež nebol iný. Nechaj ich...“

Nie, nie, nie. Ďakujem. Nepotrebujem na to myslieť, a už vôbec nie na to, že to môže robiť moja Karinka.  V duchu som sa sama sebe musela zasmiať.

„Sľúb mi jednu vec. Nebudeš sa najbližšie dni zamýšľať nad žiadnymi problémami. Veď ak budú deti niečo potrebovať, určite sa ozvú.“

Prikývla som. Bolo by fajn na chvíľu vypnúť a myslieť len na seba. Trochu som sa pomrvila na pohovke a zaborila hlavu hlbšie do mäkkej opierky. Adam sedel za mnou a nežne sa ku mne pritúlil.

Chvíľu sme pozerali dokument v televízii, ale začala som byť unavená a Adam z môjho zívania usúdil, že je na čase si ísť ľahnúť. Keďže som už bola mierne prispatá, Adam ma hore zaniesol na rukách. Uložil ma do svojej postele, otočil smerom k oknu a prikryl hodvábnou prikrývkou, ktorá príjemne chladila. Takmer okamžite som zaspala.

Ráno som sa prebrala krátko po svitaní. V izbe bolo príjemné prítmie. Adam ležal vedľa mňa a spal tak potichu, že z vonku bolo počuť štebot vtákov. Pohladila som ho po líci. Nechcela som ho však zobudiť, no som nemehlo. Otočil sa tvárou ku mne a usmial sa. Otvoril jedno oko a usmial sa ešte viac.

„Takže to nebol len sen.“, prehlásil spokojne.

„Čo mal byť sen?“ opýtala som sa ho a znovu som mu pohladila tvár.

Chytil moju ruku a pobozkal ma na prsty. Potom sa znovu na mňa usmial a ja som sa cítila výnimočne šťastne, možno oveľa lepšie ako by som si zaslúžila.

„Ty.“, odpovedal.

Usmiala som sa a prisunula som sa k nemu bližšie. Otočila som sa chrbtom k nemu a prehodila si jeho ruku cez môj trup.

„Vyspal si sa dobre?“

„Oveľa lepšie ako si myslíš.“, odpovedal.

„To som rada.“

Pritúlila som sa k nemu ešte viac. Cítila som na vlasoch jeho dych. Pobozkal ma na temeno hlavy a objal ma silnejšie.

„Čo si dáš na raňajky?“, starostlivo sa pýtal.

„Ak máš niečo v chladničke, môžem nám niečo pripraviť.“

„Tak na to zabudni.“, pokarhal ma.

„Dnes pripravuješ raňajky ty?“

„Nie.“, odpovedal a vstal z postele.

Cítila som sa tak príjemne, že sa mi nechcelo vstať. Čakala som teda kým vyjde z kúpeľne, aby sme sa tam netlačili dvaja i keď je dosť veľká. Keď vyšiel, šla som si dať sprchu.

V kúpeľni boli mozaikové okná , cez ktoré nebolo vidieť ani von, ani dnu. Voda bola osviežujúca. Pokúsila som sa úplne vypnúť a nemyslieť vôbec na nič ako to odo mňa chcel Adam.

Keď som vyšla von, zistila som, že moje kufre sú stále v aute a tak si nemám čo obliecť. Otvorila som teda dvere na Adamovom šatníku, aby som našla nejaké tričko. Vytiahla som prvé, ktoré mi padlo pod ruky. Správna veľkosť, určite. Mala som ho do polky stehien.

„Adam!“, zakričala som na neho.

„Áno?“, ozvalo sa zdola.

No super, budem musieť ísť za ním, len v jeho tričku. Evidentne sa nechystá výjsť hore.

Ešte pred tým som však trochu popravila posteľ. Odtiahla som závesy, aby sa do izby dostali prenikavé slnečné lúče. Podlomili sa mi kolená.