Trochu lásky? Áno, prosím! (3)

„Poznám, samozrejme. Tomáš je môj je môj priateľ a pán Juraj je jeho otec, u ktorého momentálne bývame. Poviete mi, prosím, čo sa stalo?“ odpovedala som.

To čo som si vypočula z druhej strany telefónu a pocity, ktoré som v ten moment cítila sa nedajú nijako opísať. Mobil mi vypadol z ruky a ja som sa so slzami v očiach spustila na zem pri gauči. Neviem ako dlho som tam sedela a plakala, nedokázala som pochopiť prečo sa to stalo nám.

 Policajt mi oznámil, že Tomáš s otcom mali vážnu dopravnú nehodu. Narazil do nich opitý vodič kamiónu, ktorému sa ako zázrakom nič nestalo, ale tomášov otec bol, bohužiaľ, mŕtvy hneď na mieste. Tomáša previezli vrtuľníkom do nemocnici v Banskej Bystrici ale ani on na tom nie je najlepšie. Hoci sa ho podarilo oživiť a stabilizovať, ostal v kóme.

Keď som sa spamätala, utekala som k najbližším susedom, lebo mali auto. Nedúfala som, že mi uprostred noci otvoria, ale musela som niečo urobiť. Dvere mi prišiel otvoriť starší pán a myslím, že mal v ruke niečo podobné nohe zo stola. Zrejme očakával niekoho iného. Pred dverami som takmer skolabovala, keď som mu vysvetľovala čo sa stalo. Neváhal ani sekundu a šiel sa dnu obliecť, povedal mi, aby som pobalila Karinku a zobrala autosedačku.

Pohádzala som do tašky nejaké plienky, vlhčené utierky, fľašku, krém na zapareniny a ešte pár nepotrebných vecí. Zo svokrovej skrine som zobrala pár bankoviek peňazí. Ani neviem koľko ich bolo.

Sused ma čakal už pred domom, zamkla som a naložila napoly spiacu Karinku, do auta, dala som jej cumlík, aby sa neprebrala úplne a nasadla som do auta. Cestu som vôbec nevnímala, stále som premýšľala nad tým ako je na tom Tomáš. Celou cestou mi po tvári stekali obrovské slzy, ktoré po tme nebolo vidieť, a veľmi som sa premáhala, aby som zadržala vzlykanie, no veľmi sa mi to nedarilo. Pamätám si to, že sused ku mne natiahol ruku a pohladkal ma po vlasoch a povedal mi, že to bude dobré.

Bohužiaľ...

Keď sme dorazili do nemocnice, dlho sme hľadali niekoho kto by nám povedal čo sa deje. Dlho nikto neprichádzal a každý, kto išiel okolo sa niekam ponáhľal a na nič nám neodpovedal. Potom sme uvideli na chodbe nejakého doktora. Utekala som za ním, aby mi povedal ako je na tom Tomáš, alebo aby nám to zistil. Prosila som ho so slzami v očiach a až po vyrozprávaní celého príbehu sa rozhodol, že nám zistí kde je a čo sa s ním deje.

Prišiel asi po pol hodine. Oznámil nám, že Tomáša práve operujú ale nevyzerá to s ním dobre. Na to z operačky vyšiel iný doktor, od ktorého som začala vyzvedať to isté. Ten mi povedal, aby som sa posadila, chytil ma za ruku a povedal, že aj napriek tomu, že sa veľmi snažili, Tomášovi už nedokázali pomôcť. Od toho okamihu si pamätám už len útržky.

Pamätám si ako ma sused podopieral jednou rukou a v druhej mal vajíčko s Karinkou. Pamätám si ako sme za svitania prichádzali domov. Pamätám si ako som volala mame, no čo som jej hovorila si nepamätám. Pamätám si ako po pár hodinách prišla a nakladala naše veci do auta. Pamätám si ako sme prišli na sever k nej. Viem len, že mi kázala sa vyspať.

Keď som sa prebrala nevedela som aký je deň ani koľko je hodín. Nevidela som Karinku ani som nepočula, že by plakala. V momente som vyskočila z postele a šla ju hľadať. Našla som ju s mamou v kuchyni, povedala mi, že sme boli cestou kúpiť umelé mliečko a tým ju nakŕmila. To si ale vôbec nepamätám...

Tomášov otec nemal inú rodinu, nemal súrodencov a jeho rodičia už nežili, nemal iné deti okrem Tomáša. Mama telefonovala s notárom z Levíc a vybavovala pohreb. Tomášovho otca pochovali do rovnakého hrobu ako jeho manželku. Tomáša vedľa nich. Starosta dediny dal oznámiť kedy je posledná rozlúčka a kedy modlenie a samotné pohreby. Bola som udivená koľko ľudí prišlo. Toľko ľudí, ktorým krvácali srdcia za ľuďmi, ktorých mali radi. Všetci so mnou súcitili a mnohí mi ponúkali pomoc. O to horšie a zraňujúcejšie bolo, že všetci ľutovali Karin.

Pravdupovediac som od momentu ako mi lekár povedal, že Tomáš umrel, prestala vnímať realitu. Väčšinu dňa som ležala v posteli a pozerala sa na moju krásnu princeznú, ktorá akoby  z oka vypadla svojmu otcovi. Nedokázala som sa zmieriť s tým, že tu už nie je a stále som čakala, že vojde do dverí a ja sa mu hodím okolo krku. Mylná predstava...

Takto ubiehali hodiny, dni, týždne, mesiace. Až kým sa moja mama nerozhodla, že je na čase navštíviť psychológa. Nechodila som tam rada i keď som vedela, že mi pomôže. No nechcela som nikomu hovoriť o tom čo sa mi stalo. Psychológ mi teda povedal, aby som všetko napísala na papier. V ten moment mi to prišlo divné. No keď som doma začala písať, veľmi sa mi uľavilo. Celé poobedie a celú noc som strávila písaním. Napísala som všetko čo mi prišlo na rozum, všetko čo ma trápilo a sužovalo. Zaspala som nad rozpísaným zošitom s hlavou na stole.

Keď som mu to odovzdala, nechápal ako som toho mohla v sebe toľko držať takú dobu a načisto som sa z toho nezbláznila. Povedal mi, aby som šla na súd, kde sa  bude rozhodovať o treste pre toho kamionistu, ktorý nehodou spôsobil. Najprv som sa toho súdu nechcela zúčastniť vôbec, psychológ ma však presvedčil, že mi to pomôže sa vyrovnať so situáciou, ktorá nastala.

Kamionista bol predbežne zadržaný a umiestnený v cele až do začiatku procesu. Dlhé mesiace sa súd naťahoval, pretože bol nedostatok svedkov a nedostatok dôkazov. Toto mal byť prvý súd kde som sa mala stretnúť s človekom, ktorý svojou nezodpovednosťou zabil lásku môjho života a otca mojej dcéry.

Prvý krát sme sa videli na chodbe súdu, prišiel v sprievode policajtov, ktorý mu zložili putá a opasok s reťazou. Nebol násilník, len nezodpovedný. Keď ma videl s Karinkou na rukách začali sa mu tlačiť slzy do očí. To mi však vôbec nepomohlo, Tomáša to ani mne, ani Karinke nevrátilo.

Posadili  sme sa v súdnej sieni oproti sebe no ani raz som sa na neho nedokázala pozrieť. Začali vypočúvať svedkov. Otrasné počúvanie. Vypil v bare päť borovičiek a asi šesť alebo sedem pív. Potom sa vybral zaparkovať kamión pred dom, ktorý bol asi len osemsto metrov od krčmy. Nechápavo som celý čas krútila hlavou a snažila sa zadržiavať slzy.

Výsledok súdu? Dvadsaťpäť rokov bez podmienečného prepustenia, doživotný zákaz sadnúť na akékoľvek motorové vozidlo a finančné odškodnenie vo výške štyridsať tisíc eur. No, žiadne peniaze sveta mi nevynahradia stratu človeka, ktorého som nadovšetko milovala.