Trochu lásky? Áno, prosím! (4)

Vedela som, že čo to podedí Karin, no nevedela som koľko toho bude. Keďže majetok po otcovi zdedil Tomáš a on už tiež nebol medzi nami, všetko pripadne Karinke. A keďže ešte nie je plnoletá s jej majetkom budem musieť narábať ja.  Po Tomášovom otcovi ostal veľký prerobený dom, ktorý sme sa rozhodli dať na predaj a peniaze vložiť Karinke na účet ak by sa rozhodla študovať a aby mala peniaze na štart zo života. Žiaden kupca sa však neozval, len mladá rodina, ktorá si chcela dom prenajať, tak sme súhlasili. Nájomne sme dávali na osobitný účet, ktorý sme zriadili pre Karin. Tiež ostala pôda, o ktorú mal záujem jeden súkromník, ktorý v obci viedol farmu. Ten však chcel pôdu odkúpiť, aby si mohol aj na nej uplatniť certifikát BIO. Súhlasili sme aj s tým. Ozval sa nám aj notár, ktorý povedal, že Tomášov otec mu odkázal spolu s ostatným majetkom aj finančné prostriedky na vkladnej knižke v hodnote osemdesiat tisíc eur, čo nasporili s jeho manželkou a potom aj on sám. A vraj niečo odkázal aj mne, ale pre to sa vraj musíme zastaviť osobne. Dohodli sme si schôdzku na ďalší týždeň. Boli to zlaté šperky, ktoré patrili jeho manželke a po smrti ich nechal uložiť v schránke. Divila som sa ako taký skromný človek toho toľko môže vlastniť. Nikdy nechodil v drahom oblečení, nikdy nemal drahé auto ani nechodil na žiadne dovolenky k moru, či podobne. Celý život šetril, aby sa jeho syn mal raz dobre a nakoniec si ich k sebe povolal Pán Boh naraz v jeden deň.

Moja mama vždy chcela, aby som mala dobrý život. Urobila si vysokú školu a začala v niečom podnikať. Podala som si teda prihlášku na vysokú školu. Mama naliehala, aby som šla študovať do zahraničia, tak som sa rozhodla pre Česko, majú dobré školy a predsa to nie je  až tak ďaleko. Na moje počudovanie ma prijali bez problémov a tak som ostala na vážkach, či mám odísť sama alebo so sebou zobrať aj Karin. S mamou sme sa dohodli, že kým si nenájdem popri škole nejakú prácu a nepodarí sa mi zohnať podnájom tak Karinka ostane u nej.

Mesiace v škole však ubiehali až príliš rýchlo a ani som sa nenazdala a bol koniec semestra. Pri škole som pomaly zabúdala na všetko čo sa stalo, dokonca som si našla kamarátky a začala som chodiť aj do spoločnosti. Nikdy som však nemala zabudnúť na jednu osobu a tou je  Karin. Častejšie som zabúdala zavolať domov a pýtať sa na ňu, dokonca som zabudla aj na jej narodeniny či meniny. Moja mama sa za to na mňa veľmi hnevala, lenže Karinka bola ešte malá a predsa si to nebude pamätať. Prišiel však čas kedy si už Karinka začala veci uvedomovať a keď som neprišla domov ani na jej tretie narodeniny, začala sa vypytovať. Moja mama jej so smútkom povedala, že som asi len niekde zablúdila cestou, ale že určite prídem.  Viete čo? Neprišla som...

Takto to šlo až kým som neskončila školu. Vtedy som sa vrátila a moje vlastné dieťa ma nepoznalo. To bola ďalšia rana na srdci, za ktorú som si ale mohla tento krát sama. Keď som zvonila pri zamknutej bráničke, otvorila dvere  a zakričala mojej mame, že za ňou prišla „nejaká teta“. Rozplakala som sa ale moja mama zachránila situáciu a povedala jej:

„Zlatíčko to je predsa tvoja maminka, ona do teraz chodila do školy, aby si našla dobrú prácu a určite ti niečo krásne doniesla.“

Myslím, že ju vtedy vôbec nezaujímalo to, že som prišla domov ale či som jej naozaj niečo priniesla. Samozrejme, mohla som si za to sama.

Hneď po návrate domov som si začala hľadať prácu. Svoj životopis som rozoslala asi do tisícich firiem a po niekoľkých mesiacoch sa mi ozvali z východného Slovenska. Neváhala som a a šla som na pohovor. Zrejme som sa im dosť páčila, zmluvu som dostala ešte v ten deň.

Za ten čas, čo som bola doma, sme sa s Karinkou zblížili, no i tak odmietla odísť od babky a chcela aj naďalej bývať u nej. Musela som jej sľúbiť, že za ňou každý víkend prídem. Že na ňu nemôžem nikdy zabudnúť. Tak sa aj stalo. Každý víkend som za ňou poctivo chodila, nasadli sme do auta a šli sme niekam na výlety, alebo nakupovať nové oblečenie do školy, alebo sme len tak ležali v posteli a mojkali sa spolu. V práci sa mi začínalo čím ďalej tým viac dariť a hoci som bola mladá podarilo sa mi vyriešiť pár sporov, ktoré vyniesli naozaj veľa peňazí. Rozhodla som sa však ísť inou cestou, vždy som chcela mať rodinu a keďže ta moja bola len Karin, ja  a moja mama, rozhodla som sa, že budem pomáhať iným rodinám.

A teraz tu sedím a rozmýšľam nad tým čo mohlo byť inak. Žiaľ, minulosť už nevrátim a ani nijako nezmením. Vo veľa prípadoch som sa mohla rozhodnúť inak, no keby áno môj život by bol úplne iný a kto vie kde by som bola teraz...

Je už neskoro večer ale Karin sa dnes neozvala, mala vymyslieť niečo kam spolu cez víkend pôjdeme. Zapla som televízor a čakala som kedy sa mi ozve na video hovore. Neozývala sa. Viem o tom, že má priateľa, pravdepodobne je ešte vonku s ním. Keď sa však neozvala ani po desiatej hodine, zodvihla som telefón a volala som mame.

„Ahoj, je Karinka doma?“ pýtala som sa.

„Áno, myslím, že je ale dnes prišla domov veľmi nahnevaná, buchla dverami, tašku zhodila pri vchodových dverách a utekala do svojej izby. Od poobedia ešte stále nevyšla vonku a nechce sa so mnou rozprávať.“ odpovedala.

„Pohádali ste sa spolu?“ nedalo mi to, neopýtať sa.

„Nie Mirka, nepohádali. Asi sa hnevá na toho svojho frajera. Pamätáš aká si bola ty v jej veku? Neustále ste sa s Tomášom vadili za úplné hlúposti...“

No super, lepšie to už ani nemohla vystihnúť, to leto keď som ja mala šestnásť sme sa dokonca rozišli. Boli sme mladí a hlúpi, nevedeli sme čo je to láska. A bohužiaľ, sme ani nemali veľa príležitostí na to, aby sme to zistili.

„Zanes je prosím telefón, že sa s ňou chcem porozprávať aspoň na chvíľočku.“ naliehala som.

„Dobre zlatko, idem za ňou.“

V telefóne som počula len tlmené zvuky ako mama kráča hore schodmi a klope Karin na dvere. Počula som ako na ňu volá a hovorí jej,  že s ňou chcem telefonovať. Potom som počula ako otvára dvere a následne hlas mojej mamy v telefóne.

„Mirka, ona tu nie je.“ jej hlas znel veľmi smutne a beznádejne.