Trochu lásky? Áno, prosím! (6)

Odmlčala sa a videla som ako sa jej do očí tlačia slzy. Nič mi nemusela hovoriť, vôbec nič. Bola som spokojná aj s tým, že som ju konečne našla a že je v poriadku. Nepotrebovala som nič iné...

Objala ma ešte silnejšie a zhlboka sa  nadýchla, aby zadržala vzlyk. Netuším čo jej v tom momente prelietavalo hlavou.

„Teraz nie mami. Som rada, že si tu. Poďme domov.“, povedala.

„V poriadku. Ale chcem, aby si vedela, že mi ťa pomohol nájsť Matúš. Je tu so mnou. Bez neho by som ťa nikdy nenašla.“, zamyslela som sa, aby som správne sformulovala to, čo chcem povedať, „Bál sa o teba a hneď ako si mu napísala tú správu ťa šiel hľadať.“

Pozrela sa na mňa a v očiach jej zažiarilo šťastie. Po lícach sa jej skotúľali dve obrovské slzy. Utrela si ich opakom ruky a usmiala sa.

„Stalo sa niečo medzi vami? Pohnevali ste sa?“ nežne som sa opýtala.

Len pokrútila hlavou, že nie a začala sa dvíhať. Podala mi ruku, aby som sa zdvihla aj ja. Chytila ma okolo pása a spoločne sme vyšli zo stajne. Vonku nás už čakal strážnik s Matúšom. Karin s Matúšom sa hneď objali a on ju pohladil po líci. Bolo to také krásne...

Nasadli sme do auta a vybrali sa k mame. Matúš cestou znovu volal domov, dovolili mu prespať u nás, ak by Karin znovu pochytila nejaká nevysvetliteľná nálada a znovu by ušla z domu.

Karin som uložila do postele a mladý pán si ľahol na gauč ako gentleman. Ja som si ľahla do postele vedľa Karin a hladkala som ju po jej gaštanovo hnedých, dlhých vlasoch.  Mala ich nádherné, rovné a dlhé až po pás. Pestuje si ich už niekoľko rokov. Ja v jej veku som tiež mala dlhé vlasy a to sa na mne chlapcom páčilo. Som vlastne rada, že má niekoho a že ten niekto je práve Matúš. Má ju naozaj rád a dnes sa mi potvrdilo, že je to ten správny chlapec, len dúfam, že im to vydrží.

Dlho som nemohla zaspať, počúvala som ako dýchala moja stratená princezná, aspoň to ma trochu upokojovalo. Veľmi ma však začalo trápiť, čo sa mohlo stať keby sme ju dnes nenašli. Ešte viac ma však trápilo, že má nejaké problémy. Začalo sa rozvidnievať a ja som aspoň na chvíľu zaspala.

Keď som sa ráno zobudila, Karin už v posteli nebola. Pred očami sa mi znovu odohrala scéna z doby kedy umrel Tomáš. Tiež som sa zobudila a ona pri mne nebola. Dostala som strach, že znovu odišla niekam preč. Rýchlo som sa obliekla a šla som dolu do kuchyne. Všetci sedeli pri stole a raňajkovali. Prestreli aj pre mňa ale nečakali, nevadí...

Po raňajkách si Karin chcela pohovoriť. Popravde dosť som sa obávala toho o čom. Ale s napätými ušami som ju počúvala.

Hovorila o tom ako sa po škole rozkríklo, že jej otec umrel, ale že to ľudia prekrútili a hovorili o tom, že bol opitý a havaroval naschvál, aby sa o ňu nemusel starať, dokonca, že si niektorí vymysleli, že to urobil preto, lebo nebola jeho dcéra. Hovorila mi o tom, že si z nej spolužiaci uťahujú lebo žije so starkou a nie so mnou, pretože ju vraj nemám rada. Dokonca si dovolili z nej robiť posmech verejne aj cez sociálne siete a vytvárajú posmešné obrázky s jej fotkami. Trhalo mi to srdce...

Opýtala som sa jej, či chce v tej škole ostať alebo chce ísť na nejakú inú. Jediné pre čo chcela ostať je, že tam chodí aj Matúš a keby odišla už by nemohli byť toľko spolu. Rozprávali sme sa na túto tému a s Matúšom, on by bol ochotný ísť na inú školu, kľudne aj niekam na internát, len aby mohol byť s Karin.

Školský rok pomaly končil, viem, že Karin len ťažko znášala šikanu v škole a aj mimo nej a preto som sa snažila tráviť s ňou čo najviac času. Jeden môj klient, bol riaditeľ gymnázia  Košiciach, kde pracujem a súhlasil, že ich bez problémov oboch prijme ak prejdú skúškami. Matúšový rodičia súhlasili len pod podmienkou, že ich budem mať stále na očiach a tak mi neostávalo nič iné ako nasťahovať si ich oboch ku mne.

Doteraz som mala len jedno dieťa, ktoré žilo ďaleko odo mňa a vychovával ho niekto iný a teraz zrazu budem mať doma dve deti a ešte k tomu tínedžerov. To som si teda zavarila...

Prišiel čas kedy bolo treba prejsť skúškami, aby ich mohli prijať na novú školu, Karinou som si bola istá, jej školský prospech bol viac než výborný, málokedy sa stalo, že by dostala čo i len dvojku nie to ešte horšiu známku. Trápil ma však Matúš, hoci som mu venovala veľa času a mala som pocit, že som mu pomohla sa naučiť všetko, čo som vedela, obávala som sa či to naozaj zvládne.

Na skúškach boli osobitne. Ja som sedela na chodbe a čakala na výsledok toho ako sa rozhodnú. Prvá šla dnu Karin, asi po pol hodine vyšla von s obrovským úsmevom na tvári, vedela som, že na komisiu urobila dobrý dojem. Dnu vošiel nejakú chlapec, ktorý tiež čakal na prestup. Matúš si zatiaľ všetko opakoval a v jeho očiach bol vidieť strach.