Trochu lásky? Áno, prosím! (11)

„Kam sa tak ponáhľate?“

„Musím ísť do práce, máme poradu, všetci na mňa už čakajú. Meškám už teraz a prvé čo im napadne bude, že sa pôjdu pozrieť do garáží, či tu mám auto.“, zaklamala som, „Okamžite ma pustite!“

Chvalabohu mi zazvonil mobil a tak ma pustil. Volala kolegyňa. Ako som sa pomaly vzďaľovala hovorila som nahlas, aby to počul.

„Už som na ceste. Akurát vychádzam z garáže. Zdržal ma jeden pán.. Neviem čo chcel. Dobre o minútku som hore.“

PO ulici som takmer utekala, ani som sa neobzerala, či je stále za mnou, vybehla som na poschodie a vbehla do zasadačky poriadne zadýchaná. Všetci na mňa nechápavo pozerali. Sadla som si k Jane, kolegyni, ktorá mi volala a nahlas som prehlásila, že som si myslela, že už je tu riaditeľ a našťastie som to stihla. Každý si pomyslel svoje a ďalej už mňa nezízali. Riaditeľ prišiel až o pár minút, keď už som sa vydýchala.

Po porade som za ním šla do kancelárie. Rozhodla som sa mu povedať o tom čo sa deje. Dovolil mi odstúpiť od tohto prípadu a prisľúbil mi, že to nejako vyrieši, že sa nemám ničoho báť.

Neviem ako to chce riešiť, popravde mi je to jedno, hlavne nech mi ten magor dá pokoj. Čo vlastne odo mňa chcel? Trochu lásky? Pochybujem...

Keď sa pred obedom zastavil pred mojou kanceláriou riaditeľ, začala som mať trochu obavy.

„Deje sa niečo?“ opýtala som sa, keď som vyšla z kancelárie.

„Pozývam vás na obed. Budem váš bodyguard, aby sa vám nič nestalo.“

Vau, to je teda... Čo je to? Je to od neho veľmi milé.

Na obed sme šli do reštaurácie naproti cez ulicu. Dal si grilované kuracie kúsky so šalátom a pizzovým chlebom. Ja som si dala len šalát . Ešte kým sme čakali na jedlo začal rozhovor.

„Obvolal som niekoľkých známych, no zatiaľ ho nikto nenašiel. Neviete kde by mohol byť?“

„To vôbec netuším. Ale mám taký pocit, že keď dnes skončím bude na parkovisku, aj včera tam bol. Vlastne môže byť hocikde. Môže nás pozorovať aj práve teraz. Včera mi volal z pred budovy a keď som vyhadzovala tie kvety videl ma.“

„Pokúsim sa ho nájsť. Bol by som nerád ak by sa vám niečo stalo.“

Myslím, že som sa začala červenať. Ako to myslel? Snáď.. Nie, nie, určite sa ma nesnaží baliť...

„Ďakujem, budem rada ak budem mať od neho pokoj a budem môcť v kľude výjsť na ulicu.“ , odpovedala som úprimne.

Kým sme jedli nerozprávali sme, nesluší sa to a navyše ja ani neviem, čo by som mala hovoriť, je to môj nadriadený. Neviem či sa mi to zdalo, ale celý čas zo mňa nespustil oči.

Keď sme prichádzali k dverám do budovy, postavil sa k nim, aby ich otvoril. Musela som prejsť blízko popri ňom.

„Dnes vyzeráte úžasne.“, pošepkal.

„Čože?“ vypadlo to zo mňa.

„Dobre ste počuli. Dnes vyzeráte úžasne.“, pozeral sa mi pri tom priamo do očí.

„Ďakujem.“, zapýrene som odpovedala.

Pane Bože, čo to má znamenať? Ako sa to správa? A ako sa, do pekla, správam ja? Bolo evidentné, že prejavuje sympatie a ja mu len sucho poďakujem...

Od obeda som sa nedokázala sústrediť. Najradšej by som si s niekým o tom pohovorila, ale komu poviem, že ma balí riaditeľ? Do toho mi asi tri krát volala Karin kde mám múku, či máme doma kypriaci prášok, a kde je hubka na riad. Ja viem, že u mňa nie sú nejako dlho, ale už by sa mohli naučiť kde sú aspoň tie základné veci. Pri poslednom telefonáte keď sa pýtala na tu hubku na riad som jej mala chuť povedať, že ju mám pod vankúšom. No kde by asi tak len mohla byť?

Asi päť minút pred štvrtou, stál riaditeľ znovu pred mojou kanceláriou a čakal kým pobalím svoje veci a vyberiem sa domov.

„Môžem vás doprovodiť?“, pýtal sa.

Určite som sa znovu začala červenať, usmiala som sa a radšej som sa pozerala do zeme. Po otvorení vchodových dverí zbystrili všetky moje zmysly. Oči som mala všade, hľadala som toho psychopata. Uši počuli aj štebotanie vtákov v tri kilometre vzdialenom parku. Nebol tam.

Riaditeľ mi ponúkol ruku, a spolu sme prešli ulicou k môjmu autu. Kým som vyberala kľúče z kabelky, čakal za mnou. Potom ma chytil za predlaktie a otočil k sebe. Bol tak blízko... Hľadela som mu rovno do očí a nosom sme sa takmer dotýkali. Pár krát sa nadýchol a potom ma pobozkal.

„Musel som to urobiť.“