Trochu lásky? Áno, prosím! (16)

Obrovská budova bola osvetlená len tlmenými bodovými svetlami, ktoré svietili zdola hore. Žlté svetielka osvetľovali schodisko a vchodové dvere. Schody lemovali nasadené muškáty všetkých farieb. O tie kvety sa Adam určite nestará sám, alebo žeby?

Adam vystúpil a ponúkol mi ruku. Vyviedol ma hore schodmi a pri dverách vyťukal do malého prístroja na stene nejaký číselný kód.

„V tomto dome žila celá moja rodina. Nejaký môj pra-pra-pra dedo bol veľmi významným občanom mesta. Ja som ho len trochu zmodernizoval.“, ukázal na prístroj, na a stene, kde pred tým zadával kód.

Pochopila som, že to bol alarm. Slová boli v tomto prípade zbytočné. Tomu čo som videla som sa nestačila diviť. Srdce mi bilo a do očí sa mi tisli slzy. Toto je snáď sen, o ktorom sa mi popravde nikdy ani nesnívalo.

Prešli sme otvorenou chodbou, na ktorej konci bol dvor a v jeho strede bola nádherne osvetlená fontána. Za ňou už bola len tma. Po pravej strane bolo ďalšie, oveľa vyššie schodisko, ktoré už smerovalo k vchodu do domu.

„Čo to do pekla...? Vau, nemám slov.“, povedala som užastnute.

„Snáď sa ti tu napáči?“

„Páči, samozrejme, že sa mi tu páči.“, jemne som ho postrčila do pleca.

„Tak potom?“

„Čo potom? Je to tu nádherné, netušila som, že bývaš  sám v niečom takomto obrovskom.“

„Nebývam tu sám...“

„A s kým?“, zarazila som sa.

„Žije tu moja sestra s manželom a tiež môj brat s rodinou.“

No ešte že tak. Už som sa zľakla, že tu býva s nejakou priateľkou. Prešli sme za bližšie k fontáne a ja som si až teraz všimla, že táto budova je do tvaru písmena U. Obrovská stavba, pripomínajúca nejaký hrad. Vybrali sme sa doľava.

„Táto strana je moja.“. ukázal ľavou rukou na jedno krídlo budovy.

„Tak mi to tu ukáž.“, usmial som sa a chytila som ho tesnejšie okolo ruky.

„Samozrejme. Tvoje prianie mi je rozkazom.“, pousmial sa.

Otvoril vchodové dvere na prízemí a siahol po vypínači. Svetlá sa rozsvietili v celom dome. Znovu som ostala stáť s otvorenými ústami a kochala sa tou neskutočnou krásou.

Predo mnou sa rozprestierala priestranná a otvorená chodba. Po oboch stranách boli schody na poschodie, ktoré ohraničovalo krásne, čierne, kované zábradlie.

Po mojej ľavej strane bola otvorená, plne zariadená kuchyňa. Obrovská kuchyňa a bola taká čistá, ako keby ju nikdy nikto nepoužíval. Skrinky boli svetlo hnedé, niektoré s tmavohnedými dvierkami, iné boli otvorené. Veľká pochrómovaná chladnička a aj ostatné kuchynské spotrebiče v tom istom prevedení, krásne dopĺňali moderný vzhľad. Najviac som však bola unesená zo stredového pilierika, na ktorom bola mramorová kuchynská doska a okolo neho boli uložené barové stoličky. V zadnej časti bola len stenovými oblúkmi oddelená jedáleň, v ktorej bolo miesto pre bezmála dvadsať ľudí, a ak by sa trochu uskromnili tak aj pre tridsať.

Po mojej pravej strane bola taktiež obrovská a tiež otvorená obývacia izba s veľkým, pohodlným, tmavosivým gaučom, na ktorom bolo množstvo kvetinových okrasných vankúšikov. Oproti bol veľký televízor takmer cez polku steny.

„Chceš vidieť aj poschodie?“, opýtal sa.

„Najprv by som si niečo dala na pitie a potom  môžeme.“

„Prepáč, úplne som zabudol. Čo si dáš?“

„Stačí nejaká minerálka.“, odpovedala som s úsmevom.

„Zistím, či tu niečo také mám.“

Vybral sa smerom do kuchyne a ja som ho nasledovala. Otvoril chladničku a chvíľu do nej beznádejne pozeral.

„Myslím, že tvojim požiadavkám nevyhoviem. Ale mám tu kolu, môže byť?“, opýtal sa trochu smutne.

„Samozrejme.“, usmiala som sa na neho.

Z vrchnej poličky, vedľa chladničky vybral  dva poháriky. Nalial do nich a jeden mi podal. Z chuti som si odpila poriadny hlt.

„Ukáž mi teda zvyšok domu.“, podala som mu ruku.

„Veľmi rád.“, zdvorilo odpovedal.

Vyšli sme spoločne hore na poschodie. Musela som sa pridržiavať toho nádherného zábradlia. Bolo dokonalé, nikdy na ňom nebol ani jeden hrboľček. Naozaj krásna práca.

 Na ľavo nad kuchyňou boli dve spálne pre hostí, každá z nich bola vkusne zariadená s vlastným šatníkom aj kúpeľňou s toaletou.

Nad obývačkou bola hlavná spálňa. Adamova spálňa. Bola rovnako vkusne zariadená ako celý dom. Na strope sa krútil ventilátor a tá posteľ. Fakt obrovská. Vyspali by sa na nej štyria ľudia. Na posteli mal poukladaných veľa vankúšikov a cez spodnú časť prehodenú veľkú prikrývku. Nad posteľou bol zavesený, krásny obraz nahej ženy sediacej v daždi. Jeho spálňa tiež mala vlastnú kúpeľňu s oddelenou toaletou a vlastný šatník. Veľký šatník, ktorý však bol zariadený len z jednej strany. Police a vešiaky na druhej strane boli prázdne. Akoby čakali na svojho nového majiteľa.

Sadla som si na kraj postele a s úžasom prehlásila:

„Úžasné. Je to tu nádherné. Netušila som, že bývaš v takomto luxuse.“

„To ešte nie je ani z ďaleka všetko.“, len tak podotkol.

Priblížil sa ku mne, chytil moju tvár do rúk a vášnivo ma pobozkal.