Trochu lásky? Áno, prosím! (14)

Páči? Samozrejme, že páči...

Veď možno každá druhá alebo tretia žena, túži po chlapovi ako je on. Úspešný tridsiatnik, presnejšie onedlho bude mať tridsiate šieste narodeniny, vysoký, vypracovaný a hlavne nezadaný. Nejedna žena úplne podľahne pohľadu do jeho hlbokých tmavo – hnedých očí a pri pohľade na jeho krásne tvarované, plné, ohnivo červené pery sa roztápa snáď každá ženská duša. Navyše je veľmi pozorný, starostlivý, milý a najviac na ňom zbožňujem jeho nechápavý výraz, keď všetci ostatný vedia o čom sa šušká ale on nie. Páči sa mi ako si bez nátlaku dokáže vybojovať svoje. Ach, a ten jeho prísny pohľad. Stačí, že raz na niekoho škaredo pozrie a ako zázrakom všetci hneď vedia čo majú robiť a robia to bez zbytočných otázok či pripomienok.

„Myslím, že áno.“, pousmiala som sa.

„Myslíš?“, zahryzol si do pery.

Musela som si zahryznúť do jazyka lebo môj mozog práve prestal pracovať, tak aby som nepovedala nejakú hlúposť, ktorú by som skôr či neskôr mohla ľutovať.

„Myslím...“, vydýchla som.

Hodil na mňa ten jeho neodolateľný úsmev. Keď sa usmeje ukáže takmer všetky zuby. Je to také detinské ale zároveň svojim spôsobom vzrušujúce.

Cestou ku mne sme boli ticho, len asi na druhej križovatke ma na červenej chytil za stehno a pustil len keď šiel preraďovať.

„Neostaneš?“ opýtala som sa placho.

„Rád by som ostal, veľmi. No musím ísť domov. Potrebujem sprchu a nové oblečenie.“, zatváril sa ako keby smrdel, no vôbec to nebola pravda.

Dala som mu bozk na líce a vystúpila som. Čakala som pri vchode kým odíde a kývala mu. Hneď ako som vyšla hore, prepadla ma Karin.

„Kde je Adam?“

„Adam má kde bývať, musel ísť domov, tak ako všetci ľudia potrebuje sprchu a čisté oblečenie.“

„A príde dnes?“  dobiedzala.

„Neviem Karinka, keď príde bude tu. Určite si to všimneš.“, odbila som  ju  šla do svojej spálne.

Príde dnes ešte? Netuším, či sa ešte dnes ozve. S detmi sme sa spolu najedli Karin odo mňa stále vyzvedala, či tu bude Adam zase spať a či spolu chodíme. Myslím, že sa jej páči. Teda skôr, že mi ho ako partnera schvaľuje. Veľmi dobre vie, že okrem jej otca som nemala žiaden dlhodobý vzťah. Lenže ona nemala to šťastie ho poznať, keby áno zistila by, že takého človeka ako bol on už nikdy nestretnem. No Adam je mu veľmi podobný, je ako jeho staršia verzia s výnimkou očí. Tomášove oči boli modré a vo svetle doslova žiarili.

v sprche mi po tvári mi stekali obrovské slzy, pod tečúcou vodou ich však nebolo vidieť. Prečo spomienky na neho bolia aj po toľkých rokoch?

Pozerám sa do zrkadla a nespoznávam osobu, ktorá sa z neho na mňa pozerá. Vychudnutá postava, ktorej len trochu vykúka brucho a nejaké prsia. Boky žiadne, zadok žiadny. Po tele mi stekali kvapky vody z mokrých hnedých vlasov. Až teraz som si uvedomila ako veľmi mi vidieť kľúčne kosti a kruhy pod očami. Moje oči nežiarili tak ako Tomášove, boli zastrené bolesťou a smútkom, navyše boli plné sĺz a strachu. Čo sa to so mnou stalo?

Karin vbehla do kúpeľne. Rýchlo som si utrela slzy z očí.

„Mami, volá Adam.“, podávala mi mobil.

„Prosím?“, opýtala som sa.

„Nevyrušujem?“, opýtal sa Adam.

„Nie. Deje sa niečo?“

„Oblečte sa, prídem pre vás a pôjdeme spolu niekam na večeru.“

Mhm, akože rozkaz šéfe? Alebo?

„Čo ak máme iný program?“ pýtala som sa ironicky.

„Neklam. Aj cez telefón viem presne kedy mi klameš.“, zasmial sa.

„Dobre, čakáme ťa. Ahoj.“

Karin na mňa pozerala s nasilu otvorenými ústami.

„Čo je?“ pichla som do nej prstom, aby zavrela ústa.

„Nič, mami, nič. Len ťa konečne vidím šťastnú.“, odpovedala úprimne.

„Choďte sa obliecť, pôjdeme s Adamom niekam na večeru.“

Odišla a ja som sa znovu pozrela do zrkadla. Už to nebola tá prázdna bezduchá postava. Táto sa usmievala a z očí jej žiarilo šťastie. Karin mala pravdu. Keď je na blízku Adam, je zo mňa iný človek.

Otvorila som obrovskú skriňu plnú oblečenia. Stála som tam zabalená len v osuške a pozerala na to obrovské množstvo vecí. Na čo ho mám vlastne tak veľa?  A nosím z toho aspoň polovicu? Už chápem prečo mám každý deň problém sa rozhodnúť čo si oblečiem.

Asi  po pol hodine vyhadzovania rôznych kusov oblečenia zo skrine za mnou znovu prišla Karin a oznámila mi, že Adam je už tu. A ja stále nie som oblečená. Super...