Mamila a ja (náš boj s dojčením)

Bolo to moje prvé tehotenstvo a ja som od začiatku brala všetko s úplnou ľahkosťou. Odvšadiaľ na mňa útočili články, nástrahy, skúsenosti iných mamičiek a prikrášlené lepšie aj horšie scenáre aké to byť mamou vlastne je. Snažila som sa ale naladiť na dobrú vlnu a to sa mi viac menej aj darilo. Poctivo som si študovala čo ma zaujímalo a zaujala som postoj, že nech sa deje čokoľvek, na svoje bábo sa nesmierne teším a budem sa snažiť byť tá najlepšia mama na svete. Negatívne skúsenosti ostatných som síce brala na vedomie, ale nepripúšťala si, že to zaiste čaká aj mňa. Moja predstava bola úplne jasná. Keď sa pôrod začne, určite to spoznám. Nie som typ čo panikári a tak som sa ako prvorodička nebála, že mi niečo ujde alebo že to bude planý poplach. Spoliehala som sa na svoj ženský a materinský inštinkt, ktorý je v každej z nás, či rodíme dieťa piate alebo prvé.  Manžel pri pôrode bol samozrejmosť a baby friendly pôrodnica v rámci možností bola tiež zahrnutá v plánoch. Poctivo som si študovala pôrodné želania ostatných mamičiek a podľa seba zhotovila ten svoj. Cítila som zodpovednosť aj za to maličké, chcela som urobiť všetko pre to, aby na tento svet prišlo čo najnežnejšie, nech náš prvý kontakt je príjemný pre nás oboch. Veci sa ale skomplikovali a moje pôrodné želania šli bokom, hoci ich prijímajúca lekárka schválila. Bolesti mi začali o 6 ráno na veľkonočný pondelok a ku večeru boli v rozmedzí 4-5 minút. O polnoci sme už dorazili do pôrodnice a ja na pokraji svojich síl som cítila akúsi úľavu. Veď príchod do pôrodnice = pôrod a konečne stretnutie s našim pokladom. Hoci nemocničné prostredie na mňa pôsobí nevľúdne, verila som , že o chvíľu je po všetkom. Vtedy sa však ešte len všetko začalo. Nepríjemné natáčanie monitoru, nepríjemné sestričky, klystír... Pôrod sa nerozbiehal a počas nasledujúcich hodín sa opakoval ten istý scenár. Neznesiteľné bolesti, keď už kontrakcie boli dlhšie ako pauzy  medzi nimi, bolestivé vyšetrenia, veľmi nepríjemné natáčanie monitoru a ofučané sestričky. Ráno pri zmene personálu všetko odznova. Pôrod sa stále nerozbiehal a na mňa tak strašne doľahlo celé to zúfalstvo, že po konzultácii s lekárom som súhlasila s oxytocínom, hoci som ho vyslovene predtým odmietala. Službukonajúca sestrička ma dokonca vyhrešila, že na čo sedím na kresle, keď tam mám fitloptu a sprchu, veď takto neporodím nikdy....čo mám na to povedať?

Náš Viliam sa napokon narodil v utorok na obed, vákuum extraktorom, po nevľúdnom tlačení na brucho, po bolestivom nástrihu a po totálnom chaose , či to ´dáme ´alebo radšej sekcia. Na všetko si spomínam veľmi matne. Bola len veľká bolesť a zrazu plačúce modré dieťatko, ktoré okamžite odniesli preč a ja som ostala ako ochromená. Žiaden bonding, žiadne dotepanie pupočníka, veď ja som MOJE dieťa ani nevidela. Vilkov prvý kontakt so svetom bol v kovovej vaničke, kde ho rýchlo okúpali, ponatierali krémom sponzorujúcim nemocnicu a doniesli v perinke na pol minúty ukázať rodičom. Neviem, čo spôsobilo nasledujúce problémy, ktoré prišli, ale keď sa na to spätne pozerám, dochádza mi, že všetko bolo presne tak, ako nemalo byť. A moja psychika bola od začiatku naštrbená. Predsa platí, šťastná mama=šťastné dieťa....no platí to ale aj presne naopak.

Vilka mi priniesli na dve hodiny poobede, aby sme sa s manželom z neho trošku tešili, no mne pripadal taký...cudzí. Znie to hrozne, ale bolo to tak. 9 mesiacov po srdcom a zrazu bol tu. Doudieraný, s krivou hlavičkou, uplakaný a s takým neprítomným pohľadom. Nepoznali sme sa...a to chcelo čas. Na noc mi ho vzali, čo mi pripadalo vtedy ako veľká úľava, pretože som od únavy nevládala nič. Dnes sa na to pozerám inak. Nepustila by som ho už ani na sekundu.

A tu sa začalo naše trápenie s dojčením. Moja skúsenosť s ním nebola žiadna. Mamka nás všetky tri deti odchovala na umelom mlieku, rovnako aj ostatné ženy v rodine, ktoré vychovali deti v ére jaslí a dojčenia v dĺžke maximálne 6 mesiacov. Bolo to pre mňa všetko nové a tak som už počas tehotenstva študovala Mamilu, dookola som si púšťala videá správneho prisatia a ujasnila si bludné pojmy ako slabé, zadné, riedke mlieko. Teória by bola, už LEN prax. Na prvé priloženie mi prišla pomôcť sestrička. Ukázala mi, ako malého držať, aké máme polohy, ako si podložiť vankúš. Pre mňa bol zázrak po šití si vôbec sadnúť a udržať novorodenca, manipulácia s ním bola pre mňa vyšší level. Prvá rana prišla, keď mi sestrička vysvetlila, že moje prsia nie sú celkom vhodné na dojčenie, a že ja vlastne s plochými bradavkami ani dojčiť nebudem. Mám skúsiť klobúčiky, možno to pomôže. Prisatie teda žiadne, dieťa plače a odtláča sa odo mňa. Ale ako je to možné? Veď ja som jeho mama! Ďalšia sestrička ma utvrdila v tom, že dojčenie proste bolí a to je údel ženy. To bolo v čase, keď som od klobúčikov mala na bradavkách ragády a obe mi už krvácali. Medzi tým Vilko vyhladol a plač bol neutíchajúci, kŕmili ho sestričky glukózou. Cez fľašu.... a naše dojčenie tak dostalo ďalšiu červenú. Psychicky som bola úplne mimo.  Nikto z personálu, ani lekárky, ani sestričky, ani vlastná mama ma nepodporili. Nie že by nechceli...len boli v tomto totálne negramotné. Podsúvali mi myšlienku umelého mlieka s argumentom, že to nie je jed. Napriek môjmu naozaj veľmi zlému psychickému stavu, únave a plaču, som sa ale myšlienky na dojčenie nevzdávala. Nevyšlo mi toľko vecí pri pôrode, musím zachrániť aspoň toto. Neviem, kde som brala silu. Ale ak by som sa o to nepokúsila, vyčítala by som si, že som pre svojho syna a seba neurobila naozaj všetko. Našťastie som mala rodinnú známu, ktorá ma v tom čase veľmi podporila , pretože si podobným scenárom sama prešla. Poskytla mi kontakt na dve LP v Košiciach a ja som ich hneď kontaktovala. Inštruktáže po telefóne boli dlhé a pre mňa vtedy absolútne neuskutočniteľné. Telo na telo? Veď sme každú chvíľu mali na izbe niekoho...raz sestra, potom vizita, potom raňajky, upratovačka, budúca mamička čo si chce pozrieť izbu,....to moje chlapča som nevedela ani vyzliecť z perinky a udržať ho. Sama som sa ledva vyštverala na posteľ, ako som ho mala dať na seba a užívať si vzájomnú blízkosť? Vtedy pre mňa nemožné....dnes sa nad tým už len usmievam. Vilkovi posledný deň nakoniec podali umelé mlieko, pretože veľa schudol... aspoň mi to tak veľmi často prizvukovali. Keď mi primárka novorodeneckého ráno oznámila, že môžeme ísť konečne domov, lebo Vilko pribral cez noc 20g, rozplakala som sa. Bola by som schopná zhrabnúť všetky švestky a dieťa a počkať na muža v tom vetre pred nemocnicou. Eufória so mnou lomcovala celé doobedie a mne sa zdalo všetko akési krajšie. Aj ten náš Viliam akosi menej plakal. Po príchode domov to bol ale skok do reality. Opar z pôrodu opadli, prišiel čas kŕmenia a ja som sa na krabicu pre istotu kúpeného Nutrilonu pozerala s odporom. Zložili sme spiace dieťa do postele a ja som mala chuť zmyť zo seba všetko nemocničné a cítiť sa konečne doma. Po mlieku dovtedy ani stopa, len horko ťažko získané kvapky kolostra. V sprche som ale zacítila kúsi bolesť v prsiach a po pár minútach sa mi prsia naliali, až sa to nedalo zastaviť. Vtedy som si uvedomila čoho všetkého je  schopná psychika. Do ďalšieho dňa, keď prišla k nám domov LP Adelka Boldižárová(sme inak takmer susedky, bývame cez ulicuJ ), sme nejako pretrpeli na malom množstve mliečka a jednej dávke Nutrilonu. Adelka bola veľmi zlatá. Volila vhodne slová aby mňa ako čerstvú mamičku neurazila, neznechutila, neodradila , ale naopak povzbudila a dodala silu. Všetko bolo pre mňa úplne nové a na prvý, aj druhý pohľad nezvládnuteľné. Zrazu som mala doma poháriky, cievky, plačúce hladné dieťa, šatku, knihy o dojčení, veľa možností ako si ho polohovať a kvapkajúce mlieko, ktoré moje dieťa nedokázalo samo prijať. Bol to čistý chaos, ale aj nádej, že pre naše kojenie niečo robím, a to bolo pre mňa najdôležitejšie. Boli to najťažšie dva týždne, odkedy máme Vilka doma. Plakal, v noci nespal, ja som dookola odsávala a on cez cievku všetko vypil, zvládol by aj viac. Senovku a Benedikta som nasadila, rovnako mnoho tekutín, manžel zháňal po celom meste hroznové šťavy a ja som na youtube bojovala s návodmi ako uviazať novorodenca, ktorý má zlomenú kľúčnu kosť a vykrútenú nožičku. Mnoho vecí naraz, únava, odsávačka, .... stres. Jedným slovom stres. Vtedy som nadobudla ale veľký pocit disciplíny, lebo stres bol to posledné, čo nám bolo treba. A tak sme sa s mužom ťahali, raz on mňa, potom on mňa, zase on mňa a občas aj ja jeho. Veľa krát počas tých dvoch týždňov som sa pohrávala s myšlienkou, že na to kašlem...no ešte stále to asi nebolo také zlé, aby som to urobila.

Adelka bola u nás asi 3x, s tým, že kŕmenie cievkou nám šlo, len to prisávanie nie. Ani za svet. Vilko bol maximálne spokojný s cievkou v puse a počas približovania sa k prsníku spustil strašný plač. A tak dokola. A to bolo pre mňa srdcervúce. Aj ráno, aj večer, aj v noci, keď som ho nevedela utíšiť. Bolelo ma srdce stále rovnako, zakaždým možno trochu viac. Všade som čítala o telesnom kontakte, o skin to skin, ale to sa nám nedarilo. Bolo mi ťažko kvôli rane, mliečko mi tieklo kade tade a Vilka som nevedela poriadne chytiť. Vrtel sa a mrnkal....bolo to zlé. Ale skúšali sme. Bola som sklamaná, naštvaná, unavená, a tak dokola. Napokon som sa na úkor spánku predsa len študovala šatkovanie. A skúsila to. S totálnou nedôverou. A... ono to zabralo. Pár hodín spolu v šatke. Spinkal, nemrvil sa a na najbližšom kŕmení sa prisal! Len tak máličko, len na pár sekúnd, ale aspoň neplakal....a tak sme to opakovali....no on zase nič...a pre mňa ďalšia facka. Pár dní nič a ja som to začala vzdávať. Cievku som neznášala a už aj môj muž mal toho dosť. A k tomu neustále napätie že som odsala len toľko a on by zjedol aj viac. Nad vodou ma ale držala myšlienka, že ak sa dokázal prisať raz, musí sa to podariť aj viackrát. Musí! A tak Adelku napadla kontrola uzdičiek v puse. Dokonca nám vybavila primára v nemocnici a sprevádzala nás s manželom, za čo jej nesmierne ďakujem. Bol to už tretí lekár, ktorý nám potvrdil, že uzdičky prirastené nie sú, no na naše naliehanie ich aj tak strihol. Po tom úkone svitla opäť nová nádej. No Vilko stále nič, len plač, odtláčanie sa od prsníka. A ja som sa v domnení, že mu prsník nesmiem znepriateliť prestala snažiť. Boli kŕmenia, keď jedol iba cez cievku, žiadne ponúkanie. Potom som to skúsila zase a po pár dňoch už ozaj psychického vypätia sa Vilko opäť prisal...dva krát, trikrát, stále viac...síce plytko, ale prisal! A tak sme trénovali a postupne cievku úplne vypustili. Ako som spomínala, trvalo to dva týždne, čo je teraz pre mňa úplne smiešna doba, no vtedy to boli muky.

Mamičky ktoré sa trápite, premôžte sa! Nie ste v tom samé a možnosť nevzdať sa a zabojovať  máme len krátky čas. Držím prsty, hlavne sa nevzdávať. Ďakujem Mamile za osvetu dojčenia, o ktorom drvivá väčšina zdravotníkov nemá ani páru. Ďakujem mojej laktačnej poradkyni Adelke, že bez ohľadu na čas, víkend nevíkend sa zaujímala ako sa máme, hľadala stále nové spôsoby ako to zvládnuť. Lebo toto bola pre mňa najväčšia opora, a teda vedomie, že v tom nie som až tak celkom úplne sama. Ďakujem, bez vás by sme to nezvládli.  A spomeniem si na to takmer vždy, keď sa dnes už takmer 7 mesačný Viliam krásne dojčí a ja by som si to nedala za nič na svete.