Minulý rok sa bála.
Nechcela veľmi chodiť do vody. Vlny boli pre ňu veľké…a ja som ju nechcela tlačiť.

A dnes?
Dnes sedí na lineupe medzi veľkými, čaká na mega vlnu a ide do nej s takou istotou, až mi to berie dych.

Ja stojím na pláži, srdce mi bije až v krku… a uvedomujem si ten paradox.
Ona prekonala svoj strach.
A ja som už dva mesiace nestála na doske.

Možno zo strachu.
Možno z rešpektu.
Možno len preto, že som mama a bojím sa viac ako ona.

Ale som na ňu neskutočne hrdá.
Na jej odvahu.
Na jej silu.
Na to, ako vyrástla.

A možno je čas, aby som sa aj ja znovu postavila na dosku… a nechala sa učiť od vlastnej dcéry, že strach je len vlna, ktorú treba prejsť. 🤍🌊