Nie je tu stále len slnko.Sú dni,keď sa všetko akosi zosype naraz a ty si len potichu povieš: ach jaj…
Vybrali sme sa na výlet s radosťou,no vrátili sme sa skôr so strachom.Maxa skolila choroba -horúčky ,bolesť, únava .A keď už máš v náručí dieťa s teplotou, svet sa zrazu zmenší len na jediné: dostať sa domov.
A práve vtedy,keď nevládzeš,sa stane niečo krásne. Auto vypovedalo službu, my sme zostali stáť na ceste …no nezostali sme sami.Objavili sa ľudia, ktorých sme nepoznali ,a predsa nám ponúkli pomoc bez otázok.
Pán, ktorý išiel okolo zastavil tiež a ponúkol sa že nás odvezie domov ,aby Max nemusel sedieť na horúcej ulici. Kamarát Honza potom prišiel pre veci. Kaźdý spravil,čo mohol. A my sme sa nakoniec dostali domov - unavení,vystrašení,ale nesmierne vďační.
Nie je tu stále slnečno .Ale aj v tých najťažších chvíľach tu svieti niečo silnejšie - ľudskosť.