"Pretože som nepočúval srdcom"
"Počul oblohu- šepot mračien letiacich vysoko nad ich hlavami a posvätné ticho nekonečnej modrej klenby.
Počul vietor, ktorý mu hladil tvár a šepkalo ďaleké posolstvá.
Počul more- nielen ako vo vlnách naráža do člna, ale aj ako sa nadychuje a vydychuje, akoby bolo pľúcami Zeme.
Počul zvuky z hlbín mora- striebristé záblesky rýb, delfínov, korytnačiek, žralokov a počul aj ich jednotlivé hlasy: zvedavé, priateľské a často aj bojazlivé.
Až napokon zostal len on, čln a duša Zeme.
Oceán, to nebola len masa vody- čosi, čo spája kusy pevniny. Oceán dýchal rovnako ako on. Vedel sa nahnevať tak ako on. A niekedy bol smutný, tak ako on bol niekedy smutný. "

"Môj ocko hovorí, že keď sa bojíš, treba sa pozrieť dolu do oceánu. Oceán je očividne zrkadlo všetkého, čím môžeme byť. Prvý raz, keď som to urobila, videla som len svoj odraz." Odmlčala sa. " Ale myslím, že práve v tom bola pointa. "

"Nikdy sa nesmieš vzdať nádeje. "