Ahojte žienky, potrebovala by som od vás poradiť. Chcela by som sa špeciálne poďakovať 1 sestričke a 1 lekárke v nemocnici v Martine, ktoré sa počas Dorotkinho "pobytu" starali o Dorotku ako o svoju vlastnú, doniesli jej veci (hračky, oblečko) z domu (kým sme ich zabezpčili), menili si služby, aby s ňou boli, keď bolo najhoršie.. Dokonca poni doktorka prišla do práce v deň voľna, v deň keď Dorotka zomrela, lebo chcela pre ňu urobiť aj nemožné, aj keď už videli, že sa nedá.... . Už 1-2 mesiace dumám, čím by som ich obdarovala, čo by nevyznelo nevhodne.. Pomôžete mi s nejakým nápadom ?

Anjelik môj kde lietaš, že blízko nestojíš
keď si so mnou – žiaru nevidíš
kto vie jak vôbec vyzeráš
akú máš farbu krídel
možno si vzduch a vánok náš
myslím že aj tak viac podôb máš
Buď chvíľku búrkou nádhernou
pohlaď mi líca dažďom
jak malá iskra preleť tmou
všetko ti poviem – si anjel môj
jak malá iskra preleť tmu
všetko ti poviem – si anjel môj
môj anjel z neba padá
hladká ma kvapka za kvapkou
už nie som smutná – viem je so mnou
môj anjel lieta nado mnou
je strážcom mojich krokov
ja viem že vždy rád priletí
viem že sa v diaľky snáď nestratí
môj anjel lieta námestím
je strážcom mojich krokov
ja viem že vždy rád priletí
keď sa mi z tváre smiech vytratí
ja viem že vždy rád priletí
keď sa mi z tváre smiech vytratí

Vo štvrtok bude mesiac, čo sme Dorotku pochovali, v nedeľu by mala 9 mesiačikov. Ako kukám sestrinu dcérku, už by solídne blabotala, vedela sa pretočiť, pomaly aj sadnúť.... Ale čo narobím, nebolo nám dopriate. Nebudem sa zamýšľať nad tým, ako mi časť ľudí chce uľaviť tým, že to bol Boží plán, alebo časť ľudí v tom vidí následok očkovaní proti Covidu ... . Smrť, smútok má zvláštnu moc... ľudia sa bojal, že sa nimi nakazia... ale asi je to pochopiteľné, i keď to zabolí... Ďalšia fáza je, že vám chcú ľudia "pomôcť", a radia vám čo ďalej.... Choďte niekde na dovolenku, vypadnite z domu, kde vám ju všetko prípomína....... Urobte si ďaľšie bábo, však to nebola genetická porucha....
1.) Dorotka na cintoríne v KNM je momentálne k nám najbližšie, ako bola počas celého svojho krátkeho života, nebudeme od nej odchádzať na veľkú vzdialenosť... mne stačí, že vonku prší, a ja dostávam záchvat úzkosti že je okolo nej v truhličke voda..... Obraz, ako ju 1 človek v truhličke nesie v náručí sám, mám do smrti vytepaný do mozgu....
2.) Ďalšie dieťa ? nie. mám 42 rokov, už tento pôrod ma skoro zabil, a predstava, že ďaľšie bábo by muselo takto trpieť ma ubíja viac, ako to že zostaneme bez detí...
Takže momentálne prežívame ako sa dá, snažíme sa fungovať ďalej, práca zatiaľ najviac pomáha sa odpútať od smútku. Veľmi sme sa natrápili, pri spratovaní vecí po Dorotke, najmä vecí, ktoré mám spojené s Dorotkou, keď ešte bola doma, a všetko vyzeralo že bude fajn.... Zabaliť každé ponožtičky, dupačky, bodyčko, . čiapočky...neprajem to nikomu. Postieľku sme rozmotovali už pred 3 týždňami , a ja napriek tomu keď idem do postele, ju podvedome stále obchádzam... Vźdy keď si už myslíme, že trošku sme sa pozviechali, tak nám prejde cez ruky nejaká vec, spojená s Dorotkou, a sme opäť na začiatku.... Bolí to, strašne to bolí....a nikdy ani neprestane. Tak chodíme čo najčastejšie na cintorín, dávame pozor na to, aby tam Dorotienka mala vždy čerstvé kvietka, aby jej horeli sviečky, aby balónik bol vždy nafúknutý.....
Absolvovali sme už aj kamenárstvo, nech máme predstavy o cene náhrobku (začíname šetriť 😲 ), materiáloch , aktúálnej "móde"... Nikdy som si nemyslela , že to budem musieť takto skoro riešiť...
Asi týždeň po pohrebe sme sa dozvedeli aj výsledky z Anglicka.
Výsledok bol, že spomínaná transplantácia detskej žľazy (týmusu) by v Dorotkinom prípade nebola úspešná, nakoľko jej bunky /biele krvinky/, pri testoch vôbec nereagovali na tkanivo tejto žľazy, čo znamená, že by sa nedokázali naučiť imunitnej funkcii, čo bol jediný dôvod, prečo by túto transplantáciu podstupovala.
Iná liečba neexistuje, takže keby žila Dorotka dlhšie o pár týždňov, mesiacov, bolo by to len o väčšej agónii a bolesti, ktorou už dosť trpela aj tak. Dorotka bola vlastne už "odsúdená" na smrť už v mojom brušku, v 1 trimestri, keď sa jej táto žľaza nevyvinula. Ďakujem žienky, že sa mi stále ozývate, a myslíte na nás, pomáha to..