Vo štvrtok bude mesiac, čo sme Dorotku pochovali, v nedeľu by mala 9 mesiačikov. Ako kukám sestrinu dcérku, už by solídne blabotala, vedela sa pretočiť, pomaly aj sadnúť.... Ale čo narobím, nebolo nám dopriate. Nebudem sa zamýšľať nad tým, ako mi časť ľudí chce uľaviť tým, že to bol Boží plán, alebo časť ľudí v tom vidí následok očkovaní proti Covidu ... . Smrť, smútok má zvláštnu moc... ľudia sa bojal, že sa nimi nakazia... ale asi je to pochopiteľné, i keď to zabolí... Ďalšia fáza je, že vám chcú ľudia "pomôcť", a radia vám čo ďalej.... Choďte niekde na dovolenku, vypadnite z domu, kde vám ju všetko prípomína....... Urobte si ďaľšie bábo, však to nebola genetická porucha....
1.) Dorotka na cintoríne v KNM je momentálne k nám najbližšie, ako bola počas celého svojho krátkeho života, nebudeme od nej odchádzať na veľkú vzdialenosť... mne stačí, že vonku prší, a ja dostávam záchvat úzkosti že je okolo nej v truhličke voda..... Obraz, ako ju 1 človek v truhličke nesie v náručí sám, mám do smrti vytepaný do mozgu....
2.) Ďalšie dieťa ? nie. mám 42 rokov, už tento pôrod ma skoro zabil, a predstava, že ďaľšie bábo by muselo takto trpieť ma ubíja viac, ako to že zostaneme bez detí...
Takže momentálne prežívame ako sa dá, snažíme sa fungovať ďalej, práca zatiaľ najviac pomáha sa odpútať od smútku. Veľmi sme sa natrápili, pri spratovaní vecí po Dorotke, najmä vecí, ktoré mám spojené s Dorotkou, keď ešte bola doma, a všetko vyzeralo že bude fajn.... Zabaliť každé ponožtičky, dupačky, bodyčko, . čiapočky...neprajem to nikomu. Postieľku sme rozmotovali už pred 3 týždňami , a ja napriek tomu keď idem do postele, ju podvedome stále obchádzam... Vźdy keď si už myslíme, že trošku sme sa pozviechali, tak nám prejde cez ruky nejaká vec, spojená s Dorotkou, a sme opäť na začiatku.... Bolí to, strašne to bolí....a nikdy ani neprestane. Tak chodíme čo najčastejšie na cintorín, dávame pozor na to, aby tam Dorotienka mala vždy čerstvé kvietka, aby jej horeli sviečky, aby balónik bol vždy nafúknutý.....
Absolvovali sme už aj kamenárstvo, nech máme predstavy o cene náhrobku (začíname šetriť 😲 ), materiáloch , aktúálnej "móde"... Nikdy som si nemyslela , že to budem musieť takto skoro riešiť...
Asi týždeň po pohrebe sme sa dozvedeli aj výsledky z Anglicka.
Výsledok bol, že spomínaná transplantácia detskej žľazy (týmusu) by v Dorotkinom prípade nebola úspešná, nakoľko jej bunky /biele krvinky/, pri testoch vôbec nereagovali na tkanivo tejto žľazy, čo znamená, že by sa nedokázali naučiť imunitnej funkcii, čo bol jediný dôvod, prečo by túto transplantáciu podstupovala.
Iná liečba neexistuje, takže keby žila Dorotka dlhšie o pár týždňov, mesiacov, bolo by to len o väčšej agónii a bolesti, ktorou už dosť trpela aj tak. Dorotka bola vlastne už "odsúdená" na smrť už v mojom brušku, v 1 trimestri, keď sa jej táto žľaza nevyvinula. Ďakujem žienky, že sa mi stále ozývate, a myslíte na nás, pomáha to..