Po období, keď som sa cítil ako cudzinec vo vlastnom živote, prišla puberta. A s ňou túžba po láske. Po niekom, kto by ma videl takého, aký naozaj som.

Mal som len sedemnásť, keď som stretol jeho. Bol odo mňa starší o desať rokov. Zrelší, skúsený, očarujúci. Pre mňa to nebol len vzťah. Bola to nádej, že konečne niekam patrím.
Že konečne prestanem byť ten, čo sa prispôsobuje.

Spočiatku to vyzeralo ako sen. Mal som pocit, že všetko, čo mi v živote chýbalo, som našiel. Ale čoskoro som zistil, že sny môžu byť aj nočné mory.

Podvádzal ma. Opakovane. Klamať vedel lepšie ako dýchať.
A ja?
Stále som dúfal, že ho môžem „opraviť“. Že moja láska ho zmení.
Sebaláska? V tom čase pre mňa neexistovala. Veril som, že láska znamená obetovať všetko. Aj vlastnú hodnotu.

Keď ma opustil, cítil som sa, akoby sa vo mne rozbilo zrkadlo. Nie obyčajné. To zrkadlo, ktoré ukazuje, kto si.
A keď ho rozbijú... nevieš, kto vlastne si.

💭 Moje zamyslenie

Rozhodol som sa písať tento blog, pretože – ako stále hovorím – verím, že sa v ňom niekto nájde. A možno niekomu aj pomôže.
Dnes hľadáme odpovede v terapiách, v knihách, vo vzťahoch. Ale ja si myslím, že veľa z toho, čo prežívame, začalo už dávno. V detstve. V tichu, v hanbe, v pohľadoch, ktoré nás formovali viac než slová.

Ako dieťa som vyrastal v malom meste na Slovensku, kde ľudia žili viac-menej len pre seba. Boli uzavretí, nehovorili o pocitoch. A ja? Už od malička som cítil, že som iný. Nevedel som to pomenovať, ale vedel som to cítiť.

Bábiky ma zaujímali viac než autíčka. Bol som citlivý, všímavý, blízko dievčatám. A hoci som ešte nevedel, čo to znamená, cítil som, že moja cesta bude iná.
Dnes sa paradoxne bavím najmä s hetero mužmi. Ale vtedy som len cítil, že nezapadám.

Moja mama bola moderná žena, silná a pracovitá. Sama vychovávala mňa a môjho brata, s pomocou starých rodičov. Začiatky boli ťažké – pamätám si chudobu, obmedzenia, ale aj veľa lásky a snahy.

Neskôr odišla do zahraničia pracovať ako opatrovateľka a nám sa začalo dariť lepšie. Kúpila byt, sama ho prerobila. A ako to býva – ľudia začali závidieť.

Môj brat bol športovec a model, ja hyperaktívne dieťa so sto krúžkami. Všade som chcel byť, všetko som chcel robiť. Dnes viem, že som len hľadal niekde pocit, že som dosť.

Prečo začínam písať : 

Tento blog je môj denník. Ale nie ten, ktorý sa skrýva pod matracom. Tento je verejný - a zároveň anonymný. Pretože nechcem klamať. Nechcem predstierať. chcem byť úprimný. Možno prvýkrát v živote. 

Píšem, lebo som sa unavil zo skrývania. Zo samoty. Zo strachu byť na seba úprimný. Vždy som sa bál priznať, ako som sa cítil. Prečo som padal. Prečo som sa stratil. A hlavne - prečo som sa ocitol na dne. 

Alkohol, samota, žiadna sebeláska. Nikto ma tam nenahnal - ja som sa tam dostal sám. Dnes som na liečení. Na ceste späť. Alebo skôr - na ceste k sebe. 

Tento blog bude o mojom živote - o tom, aký bol od detstva. O tom, ako som sa hľadal medzi mužmi, medzi ľuďmi, medzi taniermi a tichom. Bude o láske, o smútku, o gay svete, o pádoch aj chvíľach, keď sa cítim ako fénix s prasknutým krídlom. 

Nepíšem, aby som robil dojem. Píšem, aby som žil. A možno … aby som niekoho iného presvedčil, že nie je sám.