Tam, kde to začalo - Časť 1.

Rozhodol som sa písať tento blog, pretože – ako stále hovorím – verím, že sa v ňom niekto nájde. A možno niekomu aj pomôže.
Dnes hľadáme odpovede v terapiách, v knihách, vo vzťahoch. Ale ja si myslím, že veľa z toho, čo prežívame, začalo už dávno. V detstve. V tichu, v hanbe, v pohľadoch, ktoré nás formovali viac než slová.

Ako dieťa som vyrastal v malom meste na Slovensku, kde ľudia žili viac-menej len pre seba. Boli uzavretí, nehovorili o pocitoch. A ja? Už od malička som cítil, že som iný. Nevedel som to pomenovať, ale vedel som to cítiť.

Bábiky ma zaujímali viac než autíčka. Bol som citlivý, všímavý, blízko dievčatám. A hoci som ešte nevedel, čo to znamená, cítil som, že moja cesta bude iná.
Dnes sa paradoxne bavím najmä s hetero mužmi. Ale vtedy som len cítil, že nezapadám.

Moja mama bola moderná žena, silná a pracovitá. Sama vychovávala mňa a môjho brata, s pomocou starých rodičov. Začiatky boli ťažké – pamätám si chudobu, obmedzenia, ale aj veľa lásky a snahy.

Neskôr odišla do zahraničia pracovať ako opatrovateľka a nám sa začalo dariť lepšie. Kúpila byt, sama ho prerobila. A ako to býva – ľudia začali závidieť.

Môj brat bol športovec a model, ja hyperaktívne dieťa so sto krúžkami. Všade som chcel byť, všetko som chcel robiť. Dnes viem, že som len hľadal niekde pocit, že som dosť.

A potom prišla šikana.
Nie preto, že som otvorene povedal, kto som. Ale preto, že som bol iný.
Závisť, posmešky, prezývky… „teploš“, „pupok“, „bábovka“...

Cítil som sa stiesnene.
Nepochopený. Iný. Neprijatý.
A keď som sa vrátil domov – tam to nebolo vždy lepšie.

Babka kričala, dedo pil, hádky boli na dennom poriadku. Strýko stále niekde medzi väzením a malou krádežou.
A môj brat? Začal užívať drogy.
Moje detstvo bolo dospelé.
Starať sa, utešiť, zachraňovať... A zabudnúť na seba.

Otázka pre vás:

Zažili ste aj vy detstvo, v ktorom ste sa necítili byť dieťaťom?
Čo vám vtedy najviac chýbalo?