Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
v téme týždňa píšem o matkách v parlamente a o tom, prečo je táto téma stále plná predsudkov a vyjadrení, pri ktorých sa zastavuje rozum.
Profil týždňa som venovala austrálskej političke Sussan Ley, ktorá je ďalším príkladom ženy, čo narazila na „sklenený útes“.
Prečítať si môžete aj o ukrajinských ženách a vojne, aj o tom, ako sa britská vláda snaží riešiť problém intímnych videí žien a dievčat, ktoré vznikli bez ich súhlasu a objavujú sa na sociálnych sieťach.
A na čítanie odporúčam text o tom, ako slovenská polícia nevie, koľko žien zabili ich partneri alebo expartneri.
Téma týždňa: Čo vlastne chcete?
Reportérka Denníka N Nina Janešíková minulý týždeň napísala zaujímavý text o podmienkach matiek- poslankýň v parlamente. V skratke: hlavne mamy malých (napríklad ešte dojčených) detí sa sťažovali, že keďže koalícia sa v NR SR správa nepredvídateľne a mení program alebo z hodiny na hodinu vymýšľa nočné rokovania, je pre ne náročné vykonávať svoj mandát a zároveň mať zabezpečenú starostlivosť o deti.
Kolegyňa hovorila so Zuzanou Števulovou z PS, Martinou Bajo Holečkovou zo SaS a Vladimírou Marcinkovou z tej istej strany. Števulová a Bajo Holečková majú deti menšie ako jeden rok, Marcinková v minulom volebnom období porodila dve deti. Zhodou okolností sú všetky tri poslankyne z opozície, ktorej koalícia s radosťou pripravuje nečakané novinky v programe.
To, čo k tejto téme zachytila naša reportérka vo svojom článku, celkom dobre dokumentuje, ako sa k (pracujúcim) matkám na Slovensku všeobecne pristupuje a ako je táto téma zanesená predsudkami, odsudzovaním a neochotou pomôcť. A ako to ženy zažívajú všade.
Slovensko je pritom krajinou, ktorej demografická situácia si priam vyžaduje, aby sa oveľa viac ľudí rozhodovalo pre rodičovstvo a aby mali čo najširšie možnosti, ako ho zladiť aj so svojím pracovným životom a s ekonomickými potrebami.
Ale poďme postupne k neduhom debaty o matkách.
Napríklad prístup poslankyne Laššákovej z Hlasu sa dá označiť za hanebné znevažovanie rozhodnutí iných žien vo vete s klasickým začiatkom: „Keď som ja mala deti…“ Áno, Ľubica Laššáková, ktorá je z inej generácie ako jej spomínané tri kolegyne, bola doma s deťmi tri roky, čo však neznamená, že ženy, ktoré nie sú alebo neboli, treba zhadzovať a seba vyzdvihovať.
Poslankyňa si tiež myslí, že má právo hovoriť nielen za voličstvo, ktoré ju poslalo do parlamentu, ale aj za „väčšinu matiek v tejto krajine, ktoré sú doma na materskej dovolenke a vychovávajú deti“. To je takisto „výborná“ taktika: len tak bez mandátu a jasných dát sa zaštiťovať „matkami v krajine“, len aby mohla podpichnúť tie „iné“ matky.
Samozrejme, aj veta, „že práca sa nebude prispôsobovať matkám, ale ony jej“, je presne tým vyjadrením, ktoré v mladých ženách pribrzďuje úvahy o materstve. Lebo nezaznieva len od poslankyne Laššákovej, ale opakovane sa vyskytuje v spoločenskej debate aj na pracovných pohovoroch.
Veľmi často používanou metódou je aj stavanie jednej skupiny matiek proti druhej. V tom sa predviedol poslanec Šimko z Hlasu: „Matky samoživiteľky, matky po celom Slovensku chodia aj do dvoch prác, keď potrebujú zarobiť pre svoje deti. Ja osobne si myslím, že toto sú veci, ktoré máme riešiť. Kolegyne s 5-tisícovým platom, myslím si, že si vedia zmanažovať čas tak, aby vedeli adekvátne byť aj s rodinou alebo vykonávať tento mandát.“
Nikto nepopiera, že život jednorodičovských rodín je náročný, často doslova len prežívajú a je to aj dôsledok sociálnej politiky na Slovensku aj tej takzvanej sociálnej demokracie, ku ktorej sa hlási aj Šimko.
Nikto ani netvrdí, že ľudia s vyšším príjmom si nevedia ľahšie zabezpečiť aj starostlivosť o deti. No ak majú urobiť zmenu v programe na poslednú chvíľu, môže to byť pre nich rovnako náročné ako pre iných rodičov.
Navyše, v poslednom čase sa koalícia v parlamente nestará o nič iné len o seba a svoje politické prežitie, a nie o matky samoživiteľky. A potom: celkom jasne si predstavujem, ako si poslanec Šimko každý boží deň spytuje svedomie za to, že zarába 5-tisíc, hoci nejaký iný muž dostáva tri-, štyrikrát menej, a ako sa jemu lepšie žije.
Poslanec SNS Michelko si zase myslí, že zlepšenie podmienok pre matky v NR SR je „vecou ženského osadenia“. Áno, presne tak, vybavte si to samy, milé matky, to je medzi vami dievčatami. Tak ako si v konečnom dôsledku musíte vybavovať všetko, veď kto vám kázal rodiť a potom chodiť do parlamentu. Len taká kontrolná otázka: Koľko žien konkrétne je vo vedení NR SR? Nula.
Hlavne, že tam stále sedí Andrej Danko, ktorý svojho času nechcel dať úľavu vtedajšej podpredsedníčke parlamente Lucii Ďuriš Nicholsonovej a nechával ju riadiť schôdze krátko po cisárskom reze.
Teraz malý sumár. Je rok 2026 a matky na Slovensku sú ešte stále vystavované nesolidárnej a účelovej kritike žien z iných generácií, stále sa im pripomína, že si to musia zariadiť samy. Nech sa rozhodnú akokoľvek, nikdy to nebude dobre. Ak chcú sedieť na dvoch stoličkách, tak im treba. Keď sa medzi ne prepadnú, veď čo asi tak čakali.
Čo sa podarilo
Vo Veľkej Británii prijali zákon, ktorý ukladá technologickým platformám povinnosť, aby do 48 hodín odstránili intímne obrázky alebo videá žien a dievčat, ktoré vznikli bez ich súhlasu a vedomia.
Ak tak neurobia, hrozia im pokuty vo výške desiatich percent ich celosvetového obratu alebo zablokovanie ich služieb vo Veľkej Británii.
Platí tiež, že stačí, aby žena nahlásila takýto obsah len raz a pokyn na jeho odstránenie bude platiť pre všetky platformy. Spoločnosti musia zabezpečiť aj to, aby odstránený obsah nemohol niekto opakovane zverejniť.
Čo sa nepodarilo
Ruská invázia na Ukrajinu, ktorá sa začala pred štyrmi rokmi, si vyžiadala životy 5-tisíc žien a dievčat, 14-tisíc bolo zranených. Tvrdí to OSN, ale upozorňuje, že toto nemusia byť konečné čísla a počet obetí aj zranených môže byť reálne vyšší.
Mimo Ukrajiny sa ocitli viac ako štyri milióny ukrajinských žien, ktoré aj s deťmi utiekli pred vojnou do zahraničia, kde museli začínať úplne od nuly, poznačené traumou a strachom o príbuzných, ktorí zostali doma ako vojaci alebo vojnou ohrozovaní civilisti.
Ženy, ktoré zostali alebo boli presídlené v rámci Ukrajiny, po ruských útokoch na energetickú infraštruktúru prežili a prežívajú ďalšiu krutú zimu, trávia dlhé hodiny bez tepla, elektriny. Doma, na novom mieste alebo na fronte. Ich skúsenosti z posledných rokov sú často otrasné. Mnohé na fronte stratili blízkych, stali sa obeťami sexuálneho násilia, museli sa naučiť žiť v úplne iných podmienkach a ešte pri tom vychovávať deti, pracovať, starať sa o nevládnych príbuzných, a hlavne sa nevzdať.
Žena, ktorá zaujala
Sussan Ley. Zdroj- FB
Austrálska politička Sussan Ley bola prvou líderkou Liberálnej strany (napriek názvu ide o konzervatívnu, stredopravú stranu) a aj prvou líderkou opozície v dejinách krajiny.
V oboch funkciách vydržala len krátko – deväť mesiacov. 13. februára časť nespokojných členov z jej strany vyvolala hlasovanie o dôvere vedeniu a Ley v ňom neobstála. Zakrátko ohlásila aj odchod z parlamentu a politického života vôbec.
64-ročná Sussan Ley vstúpila do Liberálnej strany pred viac ako tridsiatimi rokmi, v roku 2001 ju po prvý raz zvolili do parlamentu. Keď bola jej strana pri moci, bola ministerkou pre deti a mládež, neskôr ministerkou zdravotníctva (z postu musela odstúpiť, lebo si nezákonne dala preplácať cestovné náklady) a potom aj ministerkou pre životné prostredie.
Vedenie liberálov prevzala v máji minulého roku po tom, čo strana aj jej dovtedajší koaličný partner utrpeli zdrvujúcu porážku vo voľbách. Liberálnu stranu prevzala v stave po veľkom otrase a po krátkom čase sa začalo ukazovať, že tam nemá silnú podporu, čiastočne aj preto, že presadzovala stredovejšiu, umiernenejšiu politiku.
Ukázalo sa to aj v tom, že jej nástupcom sa teraz stal Angus Taylor, ktorý má pravicovejšie názory, napríklad v otázke migrácie. Taylor otvorene hovorí o snahe získať späť voličov, ktorí od liberálov prešli k nacionalistickému zoskupeniu Jeden národ.
Viacerí pozorovatelia tvrdia, že Ley vlastne nemala šancu a jej prípad označujú za typický prejav takzvaného skleneného útesu, keď sa do vedenia strany či firmy v čase krízy dostanú ženy a nemajú šancu uspieť. Po jej odchode viaceré členky strany vyslovili vážne obavy o budúcnosť politického zoskupenia. „Chlapci sú späť pri moci,“ povedala jedna z nich pod podmienkou zachovania anonymity pre The Guardian.
Sussan Ley sa narodila britským rodičom v Keni. Jej otec pôsobil v spravodajských službách, neskôr aj na Blízkom východe, kde Ley študovala na britských súkromných školách. Rodina neskôr emigrovala do Austrálie, kde si Susan pridala k menu ďalšie „s“, vraj aby „naštvala rodičov“.
Pred politickou kariérou vyštudovala účtovníctvo a vychovávala tri deti na farme, ktorú vlastnila spolu s manželom. Je vášnivou pilotkou a vegetariánkou.
Označuje sa za feministku, v minulosti podporovala Palestínčanov, po návšteve Izraela v roku 2022 zmenila názor a vyhlásila, že ak by bola pri moci, vrátila by späť rozhodnutie súčasnej labouristickej vlády uznať Palestínsky štát.
Stojí za prečítanie
Ria Gehrerová napísala komentár o tom, že slovenská polícia nevie, koľko žien zabili ich partneri alebo expartneri.
Naša kolegyňa totiž na základe rešerše v médiách našla viac takto zavraždených žien, než uvádzajú policajné štatistiky. Teoreticky je možné, že vrážd bolo ešte viac, než sa objavilo v médiách.
Policajná hovorkyňa na viaceré urgencie žiadajúce vysvetliť túto „nezrovnalosť“ nereagovala.
„Polícia v podstate netuší, koľko prípadov partnerského násilia sa každý rok skončí smrťou ženy. A jej štatistika sa zjavne zhoršuje. Ak však nebudeme vedieť, pred akým veľkým a častým fenoménom stojíme, len ťažko sa s ním dá bojovať,“ píše Gehrerová.
Takýto laxný prístup k štatistikám je len ďalším dôkazom toho, že polícia nepristupuje k femicídam s naliehavosťou a vážnosťou. Ešte stále sa objavujú prípady zľahčovania partnerského násilia, ktoré niekedy vedie až k vražde, či používania nevhodného jazyka, keď sa napríklad násilie označuje slovom „partnerské nezhody“.
@tana_v ďakujem 🙂
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
v téme týždňa píšem o matkách v parlamente a o tom, prečo je táto téma stále plná predsudkov a vyjadrení, pri ktorých sa zastavuje rozum.
Profil týždňa som venovala austrálskej političke Sussan Ley, ktorá je ďalším príkladom ženy, čo narazila na „sklenený útes“.
Prečítať si môžete aj o ukrajinských ženách a vojne, aj o tom, ako sa britská vláda snaží riešiť problém intímnych videí žien a dievčat, ktoré vznikli bez ich súhlasu a objavujú sa na sociálnych sieťach.
A na čítanie odporúčam text o tom, ako slovenská polícia nevie, koľko žien zabili ich partneri alebo expartneri.
Téma týždňa: Čo vlastne chcete?
Reportérka Denníka N Nina Janešíková minulý týždeň napísala zaujímavý text o podmienkach matiek- poslankýň v parlamente. V skratke: hlavne mamy malých (napríklad ešte dojčených) detí sa sťažovali, že keďže koalícia sa v NR SR správa nepredvídateľne a mení program alebo z hodiny na hodinu vymýšľa nočné rokovania, je pre ne náročné vykonávať svoj mandát a zároveň mať zabezpečenú starostlivosť o deti.
Kolegyňa hovorila so Zuzanou Števulovou z PS, Martinou Bajo Holečkovou zo SaS a Vladimírou Marcinkovou z tej istej strany. Števulová a Bajo Holečková majú deti menšie ako jeden rok, Marcinková v minulom volebnom období porodila dve deti. Zhodou okolností sú všetky tri poslankyne z opozície, ktorej koalícia s radosťou pripravuje nečakané novinky v programe.
To, čo k tejto téme zachytila naša reportérka vo svojom článku, celkom dobre dokumentuje, ako sa k (pracujúcim) matkám na Slovensku všeobecne pristupuje a ako je táto téma zanesená predsudkami, odsudzovaním a neochotou pomôcť. A ako to ženy zažívajú všade.
Slovensko je pritom krajinou, ktorej demografická situácia si priam vyžaduje, aby sa oveľa viac ľudí rozhodovalo pre rodičovstvo a aby mali čo najširšie možnosti, ako ho zladiť aj so svojím pracovným životom a s ekonomickými potrebami.
Ale poďme postupne k neduhom debaty o matkách.
Napríklad prístup poslankyne Laššákovej z Hlasu sa dá označiť za hanebné znevažovanie rozhodnutí iných žien vo vete s klasickým začiatkom: „Keď som ja mala deti…“ Áno, Ľubica Laššáková, ktorá je z inej generácie ako jej spomínané tri kolegyne, bola doma s deťmi tri roky, čo však neznamená, že ženy, ktoré nie sú alebo neboli, treba zhadzovať a seba vyzdvihovať.
Poslankyňa si tiež myslí, že má právo hovoriť nielen za voličstvo, ktoré ju poslalo do parlamentu, ale aj za „väčšinu matiek v tejto krajine, ktoré sú doma na materskej dovolenke a vychovávajú deti“. To je takisto „výborná“ taktika: len tak bez mandátu a jasných dát sa zaštiťovať „matkami v krajine“, len aby mohla podpichnúť tie „iné“ matky.
Samozrejme, aj veta, „že práca sa nebude prispôsobovať matkám, ale ony jej“, je presne tým vyjadrením, ktoré v mladých ženách pribrzďuje úvahy o materstve. Lebo nezaznieva len od poslankyne Laššákovej, ale opakovane sa vyskytuje v spoločenskej debate aj na pracovných pohovoroch.
Veľmi často používanou metódou je aj stavanie jednej skupiny matiek proti druhej. V tom sa predviedol poslanec Šimko z Hlasu: „Matky samoživiteľky, matky po celom Slovensku chodia aj do dvoch prác, keď potrebujú zarobiť pre svoje deti. Ja osobne si myslím, že toto sú veci, ktoré máme riešiť. Kolegyne s 5-tisícovým platom, myslím si, že si vedia zmanažovať čas tak, aby vedeli adekvátne byť aj s rodinou alebo vykonávať tento mandát.“
Nikto nepopiera, že život jednorodičovských rodín je náročný, často doslova len prežívajú a je to aj dôsledok sociálnej politiky na Slovensku aj tej takzvanej sociálnej demokracie, ku ktorej sa hlási aj Šimko.
Nikto ani netvrdí, že ľudia s vyšším príjmom si nevedia ľahšie zabezpečiť aj starostlivosť o deti. No ak majú urobiť zmenu v programe na poslednú chvíľu, môže to byť pre nich rovnako náročné ako pre iných rodičov.
Navyše, v poslednom čase sa koalícia v parlamente nestará o nič iné len o seba a svoje politické prežitie, a nie o matky samoživiteľky. A potom: celkom jasne si predstavujem, ako si poslanec Šimko každý boží deň spytuje svedomie za to, že zarába 5-tisíc, hoci nejaký iný muž dostáva tri-, štyrikrát menej, a ako sa jemu lepšie žije.
Poslanec SNS Michelko si zase myslí, že zlepšenie podmienok pre matky v NR SR je „vecou ženského osadenia“. Áno, presne tak, vybavte si to samy, milé matky, to je medzi vami dievčatami. Tak ako si v konečnom dôsledku musíte vybavovať všetko, veď kto vám kázal rodiť a potom chodiť do parlamentu. Len taká kontrolná otázka: Koľko žien konkrétne je vo vedení NR SR? Nula.
Hlavne, že tam stále sedí Andrej Danko, ktorý svojho času nechcel dať úľavu vtedajšej podpredsedníčke parlamente Lucii Ďuriš Nicholsonovej a nechával ju riadiť schôdze krátko po cisárskom reze.
Teraz malý sumár. Je rok 2026 a matky na Slovensku sú ešte stále vystavované nesolidárnej a účelovej kritike žien z iných generácií, stále sa im pripomína, že si to musia zariadiť samy. Nech sa rozhodnú akokoľvek, nikdy to nebude dobre. Ak chcú sedieť na dvoch stoličkách, tak im treba. Keď sa medzi ne prepadnú, veď čo asi tak čakali.
Čo sa podarilo
Vo Veľkej Británii prijali zákon, ktorý ukladá technologickým platformám povinnosť, aby do 48 hodín odstránili intímne obrázky alebo videá žien a dievčat, ktoré vznikli bez ich súhlasu a vedomia.
Ak tak neurobia, hrozia im pokuty vo výške desiatich percent ich celosvetového obratu alebo zablokovanie ich služieb vo Veľkej Británii.
Platí tiež, že stačí, aby žena nahlásila takýto obsah len raz a pokyn na jeho odstránenie bude platiť pre všetky platformy. Spoločnosti musia zabezpečiť aj to, aby odstránený obsah nemohol niekto opakovane zverejniť.
Čo sa nepodarilo
Ruská invázia na Ukrajinu, ktorá sa začala pred štyrmi rokmi, si vyžiadala životy 5-tisíc žien a dievčat, 14-tisíc bolo zranených. Tvrdí to OSN, ale upozorňuje, že toto nemusia byť konečné čísla a počet obetí aj zranených môže byť reálne vyšší.
Mimo Ukrajiny sa ocitli viac ako štyri milióny ukrajinských žien, ktoré aj s deťmi utiekli pred vojnou do zahraničia, kde museli začínať úplne od nuly, poznačené traumou a strachom o príbuzných, ktorí zostali doma ako vojaci alebo vojnou ohrozovaní civilisti.
Ženy, ktoré zostali alebo boli presídlené v rámci Ukrajiny, po ruských útokoch na energetickú infraštruktúru prežili a prežívajú ďalšiu krutú zimu, trávia dlhé hodiny bez tepla, elektriny. Doma, na novom mieste alebo na fronte. Ich skúsenosti z posledných rokov sú často otrasné. Mnohé na fronte stratili blízkych, stali sa obeťami sexuálneho násilia, museli sa naučiť žiť v úplne iných podmienkach a ešte pri tom vychovávať deti, pracovať, starať sa o nevládnych príbuzných, a hlavne sa nevzdať.
Žena, ktorá zaujala
Sussan Ley. Zdroj- FB
Austrálska politička Sussan Ley bola prvou líderkou Liberálnej strany (napriek názvu ide o konzervatívnu, stredopravú stranu) a aj prvou líderkou opozície v dejinách krajiny.
V oboch funkciách vydržala len krátko – deväť mesiacov. 13. februára časť nespokojných členov z jej strany vyvolala hlasovanie o dôvere vedeniu a Ley v ňom neobstála. Zakrátko ohlásila aj odchod z parlamentu a politického života vôbec.
64-ročná Sussan Ley vstúpila do Liberálnej strany pred viac ako tridsiatimi rokmi, v roku 2001 ju po prvý raz zvolili do parlamentu. Keď bola jej strana pri moci, bola ministerkou pre deti a mládež, neskôr ministerkou zdravotníctva (z postu musela odstúpiť, lebo si nezákonne dala preplácať cestovné náklady) a potom aj ministerkou pre životné prostredie.
Vedenie liberálov prevzala v máji minulého roku po tom, čo strana aj jej dovtedajší koaličný partner utrpeli zdrvujúcu porážku vo voľbách. Liberálnu stranu prevzala v stave po veľkom otrase a po krátkom čase sa začalo ukazovať, že tam nemá silnú podporu, čiastočne aj preto, že presadzovala stredovejšiu, umiernenejšiu politiku.
Ukázalo sa to aj v tom, že jej nástupcom sa teraz stal Angus Taylor, ktorý má pravicovejšie názory, napríklad v otázke migrácie. Taylor otvorene hovorí o snahe získať späť voličov, ktorí od liberálov prešli k nacionalistickému zoskupeniu Jeden národ.
Viacerí pozorovatelia tvrdia, že Ley vlastne nemala šancu a jej prípad označujú za typický prejav takzvaného skleneného útesu, keď sa do vedenia strany či firmy v čase krízy dostanú ženy a nemajú šancu uspieť. Po jej odchode viaceré členky strany vyslovili vážne obavy o budúcnosť politického zoskupenia. „Chlapci sú späť pri moci,“ povedala jedna z nich pod podmienkou zachovania anonymity pre The Guardian.
Sussan Ley sa narodila britským rodičom v Keni. Jej otec pôsobil v spravodajských službách, neskôr aj na Blízkom východe, kde Ley študovala na britských súkromných školách. Rodina neskôr emigrovala do Austrálie, kde si Susan pridala k menu ďalšie „s“, vraj aby „naštvala rodičov“.
Pred politickou kariérou vyštudovala účtovníctvo a vychovávala tri deti na farme, ktorú vlastnila spolu s manželom. Je vášnivou pilotkou a vegetariánkou.
Označuje sa za feministku, v minulosti podporovala Palestínčanov, po návšteve Izraela v roku 2022 zmenila názor a vyhlásila, že ak by bola pri moci, vrátila by späť rozhodnutie súčasnej labouristickej vlády uznať Palestínsky štát.
Stojí za prečítanie
Ria Gehrerová napísala komentár o tom, že slovenská polícia nevie, koľko žien zabili ich partneri alebo expartneri.
Naša kolegyňa totiž na základe rešerše v médiách našla viac takto zavraždených žien, než uvádzajú policajné štatistiky. Teoreticky je možné, že vrážd bolo ešte viac, než sa objavilo v médiách.
Policajná hovorkyňa na viaceré urgencie žiadajúce vysvetliť túto „nezrovnalosť“ nereagovala.
„Polícia v podstate netuší, koľko prípadov partnerského násilia sa každý rok skončí smrťou ženy. A jej štatistika sa zjavne zhoršuje. Ak však nebudeme vedieť, pred akým veľkým a častým fenoménom stojíme, len ťažko sa s ním dá bojovať,“ píše Gehrerová.
Takýto laxný prístup k štatistikám je len ďalším dôkazom toho, že polícia nepristupuje k femicídam s naliehavosťou a vážnosťou. Ešte stále sa objavujú prípady zľahčovania partnerského násilia, ktoré niekedy vedie až k vražde, či používania nevhodného jazyka, keď sa napríklad násilie označuje slovom „partnerské nezhody“.