Moja Afrika: Niečo viac o našom centre (3.časť)

Naša malá rodinka sa pomaly rozrastá. Za posledný týždeň prišlo 5 nových detí, všetko dievčatá. Ak som mal predtým problém usmerniť našich 8 detí, môžete si predstaviť, aké to je teraz. 

Väčší počet detí ale nie je len strašiak. Stále bývam prekvapený, ako sa tie nové ustrašené decká dokážu rýchlo aklimatizovať už po pár hodinách. Ako ma hneď berú úplne prirodzene, opätujú mi úsmev. 

Občas, ak mi nejaké dieťa oponuje, ostatné deti ho hneď usmernia. Nahrádzajú mi tak chýbajúcu autoritu. Takisto aj v triede si decká navzájom pomáhajú. Ak nejaké dieťa niečomu nerozumie, druhé staršie mu to vysvetlí vo svahilštine. 

Napriek pozitívam, ktoré nové deti prinášajú, sa stále bojím ako to tu bude fungovať, keď ich počet bude narastať naďalej. Je nás málo dospelých a už teraz máme toho až až. Niektoré deti napríklad potrebujú špeciálnu starostlivosť či vyučovacie hodiny extra. 

Nemôžem ale povedať, že by boli hlúpe. Buď nerozumejú dobre po anglicky, alebo nikdy predtým do školy nechodili. Niektoré tak ani nechápu, čo sa to okolo nich deje. A teraz už len vymyslieť tak, aby extra hodiny nebrali ako trest, alebo sa necítili menejcenné. A aby sa to organizačne dalo zvládnuť. Lebo sme tu na všetko štyria.

Druhá vec, ktorú sa snažím v škole zmeniť je uzavretosť pred učiteľom. Zistil som, že deti vo svojich školách mali zakázané sa čokoľvek pýtať učiteľa. Preto sa aj teraz v škole bezvýsledne trápia samé nad jednotlivými cvičeniami. Pritom sa niekedy stačí len opýtať. Tak sa im každú hodinu snažím prízvukovať, že nech sa pýtajú. Kto sa pýta, bude múdrejší. Tí najšikovnejší v škole boli tí, ktorí sa najviac pýtali. A v niektorých prípadoch to prináša aj výsledky. Základom tu je totiž veľká trpezlivosť.

Typická scenéria počas nedeľňajších výletov. (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

Chcel by som ešte vysvetliť ako fungujeme. Vstávame každé ráno o 5:30. S výnimkou soboty, keď môžeme spať až do 6:00. Keňanky budia deti, ktoré si upravujú postele, sprchujú sa. Ja zatiaľ pripravujem raňajky, ktoré majú podobu 2 toastových chlebov s maslom na osobu. Po raňajkách sa ide do školy, ktorá trvá do tretej hodiny poobede. Potom nasleduje pranie – chceme aby naše deti chodili každý deň v čistom. Následne až do večere sa hráme rôzne hry. 

Teraz nám v centre bude vypomáhať aj nová posila - Brazílčanka Manuela. Prichádza síce len na pár hodín denne, ale je to okrem mňa prvý "beloch" v centre, tak sa z toho teším. Má podobný spôsob myslenia ako ja, vidí tie isté problémy s deťmi ako ja a najmä to vie s nimi. 

Každý druhý deň precvičuje jogu. To je jedno úžasné predstavenie. Neviem ako to robí, ale decká jogu milujú. Všetky naťahovacie cviky idú nadoraz, ich dýchanie nosom je jeden veľký orchester a keď ich vidím robiť všetky tie stojky a podobne krkolomné cviky, až sa bojím nech si neublížia.

Aj mimo tejto veľkej pomoci sú hry tá najťažšia časť dňa, lebo deckám treba neustále vymýšľať nové hry a súťaže. Nemôžu sa len tak voľne hrať. Aktivita je dôležitá z dôvodu, aby nemali čas myslieť na veci, ktoré boli dôvodom ich príchodu sem. Tiež si musia vybiť nahromadenú energiu a večer kľudne spali. Rôzne hry slúžia aj na precvičovanie niektorých vlastností – napríklad spolupráce, bojovnosti a podobne. 

Nasleduje večera, po ktorej sa robia domáce úlohy. A po úlohách prichádza konečne spánok.  Špecifickým dňom je nedeľa, keď sa ide ráno do kostola a zvyšok dňa chodíme na výlety. Oblasť je naozaj bohatá na rôzne safari, prírodu, zvieratá. Takže výlety si užívam s fotoaparátom v ruke. Jediný voľný čas tak zostáva len spánok v noci. Pokiaľ sa nevyskytne nejaký nečakaný problém. 

Takto by mali byť deti u nás 2 roky, po ktorých by sa mali pomaly opäť začleňovať do svojich rodín. Samozrejme len v prípade, že to bude bezpečné. To ale nie je vždy možné. Preto sme mimo mesta, preto sme oplotení, preto máme strážnych psov. Toto všetko tu je z jediného dôvodu, ochrániť tie deti pred osobami, ktoré ich zneužili.

--

Pozrite si fotoalbum so zábermi môjho pobytu v Keni. Aktuálne časti môjho príbehu nájdete po kliknutí na #moja_afrika

Ďalšiu časť príbehu zverejním budúci utorok 03.12.2013.

#magazin #moja_afrika #zahranicie