Moja Afrika: Odvrátená strana raja (5.časť)

Vstávanie o 5:30 každé ráno sa už začína prejavovať. Pol dňa zívam a večer vždy zaspím ako zabitý. No a medzitým frustrácia.

Musím napísať, že decká sú veľmi inteligentné. Preto ma hnevá ich rastúca neposednosť počas školy. Počas pár výnimočných hodín, keď sa sústredili a makali, tak som žasol ako rýchlo im to myslí a všetkému rozumejú. Keby boli cieľavedomejšie, tak si viem predstaviť, že by si niektorí z nich dokázali bez problémov urobiť vysokú školu. 

Aby som ale tú školu upresnil, v mojej triede (rohový stôl v jedálni) sú tri deti. Tie najstaršie, čiže jedna ôsmačka, piatak a štvrtáčka. Čiže na každý predmet potrebujem tri rôzne prípravy a zatiaľ učím 4 predmety. Matematiku, prírodopis, angličtinu a predmet, ktorý je kombináciou dejepisu a zemepisu. A nie je to vôbec také ľahké. Veľa vecí o Keni, rastlinách si musím prečítať, zopakovať počítanie bez kalkulačky a aj tak ma vždy niečo prekvapí. Napríklad v teste na otázku, že zubná kefka je ľahko vyrobiteľná doma mi decká jednoducho dokázali, že je 🙂

 Začínam tiež pociťovať istú frustráciu z nedostatku autority. Doteraz som nikdy nebol s deckami úplne sám, teraz keď učím tých najstarších a vediem aj voľno-časové aktivity, tak to začína byť cítiť. Počas školy až tak nie, ale počas voľného času nastupuje totálna anarchia. Decká odmietajú byť v tímoch spolu kvôli krivdám z minulosti, každú chvíľu sa niekto uráža, odchádza, najmladšie deti po mne lozia ako po preliezke. Už mám takmer vytrhané chlpy na predlaktí.

Malá a veľká ruka (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

Žiadna hra ani aktivita sa tak nikdy nezačne, dokonca ani futbal. Čas sa vlečie, všade krik po svahilsky, nestíham ani len registrovať kto, kde, s kým, ako, prečo, proti komu a podobne. Na môj krik ani vyhrážky nikto nereaguje. A okrem toho, čím sa reálne môžete vyhrážať deťom, ktoré ani nič nemajú. Dokonca aj priamy rozkaz na konkrétnu osobu bol zamietnutý bez nejakej diskusie. 

Tak len stojíte, kukáte a neviete čo robiť. Prvý takýto deň som dlho musel rozdýchavať. Neboli to žiadne depresie ani nič také, len som sa cítil strašne bezmocný a neužitočný. Síce moje dievčatá milujem, ale naozaj by som niekedy uprednostnil niekedy prácu s chalanmi. Hodenie im futbalovej lopty a bodka. O zábavu na celý deň je postarané.

Tu sa mi vynára diskusia, ktorú som doma niekoľkokrát viedol s priateľmi. Týkalo sa to fyzických trestov. Nemyslím tým riadnu bitku, skôr len výchovné capnutie. Každá skupina kamarátov mala svoje rozumné dôvody za aj proti. Ja som sa už vtedy rozhodol, že budem proti. Verím, že bitie nie je správne a je skôr zlyhanie dospelého ako dieťaťa. No a teraz mám možnosť si moju teóriu otestovať v praxi.

Nebude to ale ľahké v prostredí krajiny, kde bitka je bežná súčasť života. Naposledy, keď bolo jedno dievča u zubára, tak pri vŕtaní zubu kričala. Kto z nás by nekričal v tých podmienkach bolesťou. Ale ona pritom bola bitá, nech toľko nekričí a ďalší chlap ju držal nech sa nemätie (samozrejme, že sme zakročili!).  Takisto bývali deti bežne bité v škole, nie samozrejme do modrín či do krvi. Ale bitka je pre ne samozrejmá súčasť života. Udretie bolo istý prejav lásky. A ja chcem aby si uvedomili, že nie je!

Stále ma ale neopúšťa entuziazmus. Ďalší deň to skúsim znova a inak. Len snívam aspoň o jednom voľnom dni, vážne by mi pomohol. Nech si môžem dať všetko dokopy, urobiť si poriadnu prípravu, oživiť im hodiny. Ale na to tu nie je čas.

--

Pozrite si fotoalbum so zábermi môjho pobytu v Keni. Aktuálne časti môjho príbehu nájdete po kliknutí na #moja_afrika

Ďalšiu časť príbehu zverejním budúci utorok 17.12.2013.

#magazin #moja_afrika #zahranicie