Cestovanie s malým dieťaťom je pre veľa ľudí obrovský stres. Už ako malá som neriešila a konala. Veď nejako bolo, nejako bude. Tento prístup mi celkom ostal aj potom čo som porodila. Ešte pred pôrodom som vedela, že nechcem sedieť doma a keď sa naskytne možnosť ísť niekam tak pôjdem.

A tak sme išli.

Plán bol nasledovný - 3 Generácie ( moja mama, môj syn a ja  cez 3 štáty ( Slovensko, Rakúsko,Taliansko) s 3 zastaveniami ( Slazburg- Gargnano- Caorle) s 3 mesačným synom autom. Celá cesta ( Trnava- Salzburg- Gargnano-Caorle-Trnava) vychádzala okolo 1800 kilometrov.

Čo si zobrať?

Všetko :D Mali sme tú možnosť, že sme išli so 7 miestnym autom, čiže priestoru bolo ozaj veľa. Po naložení kufor vyzeral ako skladačka z tetrisu.(Chcela som nájsť fotku, žial nenašla som). No ako som povedala, podľa mňa som brala všetko- kufor s oblečením pre malého,vaničku,hniezdo,perinku,prací gél,žehličku,kočár,hračky, kozmetiku, lieky. Teraz by som možno už premýšľala inak, ale predsa len vtedy sme sa ešte len učili spolu fungovať. Okrem toho, som ja mala svoje veci a moja mama tiež. V konečnom  dôsledku sme mali asi 5 kufrov, 5 ďalších tašiek a nejaké drobnosti.

Prvá zastávka- SALZBURG

Priznám sa, ako mladá prvorodička som nemala o pôrode žiadne informácie. Všetko čo som vedela, bolo z rôznych filmov, ale ak mám byť úprimná, nebála som sa. Verila som sebe, svojmu telu a stále som si vravievala, že veď koľko žien to predo mnou už dalo. To aký môže byť pôrod som zistila až na prednáškach pre tehotné. 

Moja predstava

Prednášky pre tehotné mi viac menej otvorili oči. Boli 4 - prirodzený pôrod, úľavové techniky pri pôrode, bonding a dojčenie. Počas týchto 4 prednášok sa môj pohľad na pôrod úplne zmenil a zároveň nie. Usvedčila som sa, že sa ozaj nemusím báť, ale naša dula mi ukázala ,že pôrod môže byť krásny zážitok a nie len traumatický, bolestivýa urevaný ako sme videli vo filmoch. To čo som ja očakávala od pôrodu som vedela hneď ako nám o tom dula povedala.

Krásny prirodzený pôrod, ktorý začne sám, bude prebiehať sám a skončí sám.

Pod prirodzeným si, prosím, nepredstavujte vaginálny. Pre mňa prirodzený bol bez akýchkoľvek zásahov.

Pred tým, ako som šla rodiť, som si dobre premyslela, čo by som chcela - bonding, vlastnú polohu, žiadneho hamiltona, žiadny oxytocin. Ako prvé som si zistila, ktorý z doktorov v nemocnici je ochotný sa držať mojich požiadaviek a poviem vám, hneď som mala jasno. Spísala som si svoj plán a ukázala mu ho, dokopy nenamietal, pár vecí mi vysvetlil z jeho lekárskeho hľadiska a hneď som mu povedala, že samozrejme, ak budú komplikácie budem držať hubu a krok.

Ak sa mám priznať, dieťa sme plánovali, ale trošku neskôr, keď doštudujem. No jeden mieni, iný mení.

Pred necelým rokom sme boli s mojou rodinou na výlete( dovolenke) v Taliansku.

Všetko prebiehalo skvele. Až do posledného dňa. Pred odchodom sme sa chceli zastaviť v miestnom obchode, bol to taký obchod asi ako naša Coop Jednota,len s tým rozdielom ,že potraviny boli čerstvé. Tesne ako sme zaparkovali pred obchodom mi prišlo zle. Pripisovala som to kombinácií actimelu a pomarančovej šťavy na raňajky. Moji rodičia si zo mňa robili srandu, pretože mamina keď bola tehotná (ešte pred tým ako to zistila) rovnako ako ja, sa necítila dobre v aute, pri návrate z dovolenky v Taliansku. Náhoda ? Jeden nevie.

 Po návrate mi občas bolo zle ,ale keď som o tom vravela priateľovi, tak vraj to je pálenie žáhy. Nikdy som to nemala, tak som nevedela. No a potom to prišlo. Dve paličky- jeden krát, dve paličky - druhý krát a dve paličky - tretí krát. Do očí sa mi nahrnuli slzy, od prekvapenia. I keď som tušila ,že tam tie dve paličky budú, prekvapilo ma to. Volala som kamarátke, a tá plakala so mnou no a potom som šla za priateľom do práce oznámiť mu túto novinu. Novinu, ktorou si splní ďalší sen, životný cieľ. Keď sme sa spoznali pýtala som sa ho aké má životné ciele a vraj bývať v dome ( to sme v tej dobe už bývali), mať ženu a dieťa.

Nakoniec to celé potvrdil aj doktor.

To ,že chcem Baby Shower, som vedela dávno predtým, ako som zistila ,že som tehotná. Dlho sme mali krycie meno - Anička. Nevedela som,či to bude dievča alebo chlapec. Okrem Aničky sme mali aj Tekvičku. V deň keď mi doktor dal papierik s pohlavým dieťatka som začala tušiť ,že možno to nebude Anička. Mali sme vybrané 3 mená pre dievčatko, ale akosi sme sa nevedeli zhodnúť na chlapčenskom. Moja mamina a najlepšia kamarátka vystrojili parádnu Baby Shower. Najprv, sme mali lentilky a každý mal tipovať či to bude dievča alebo chlapec. Potom, sme mali za úlohu obliecť bábiku, podľa mňa by nikto do  tých všetkých vecí neobliekol svoje dieťa, ani keby bolo - 20 stupňov. Druhou úlohou bolo uhádnuť poslepiačky čo nám dávajú oňuchať alebo ochutnať (napr. detský púder/ výživa). Na odhalenie tu bol obrovský čierny balón a keď sme ho prepichli, vedela som ,že som mala pravdu. Papieriky boli totiž modré. Ďalšia miestnosť bola krásne do modra vyzdobená. Nemám rada tieto stereotypy okolo farieb, ale buďme úprimní, pri inej farbe by som si asi nebola 100% istá.

Volám sa Saša, som 23 ročná maminka. Môj synček, Dimitrij, má niečo málo cez 3 mesiace. Rozhodla som sa podeliť o našu spoločnú cestu, či už si to niekto prečíta a možno to nejakej maminke pomôže či ju to pobaví, povzbudí, alebo to bude akýsi denník a pamiatku.

Chcem aby ste vedeli ,že veci ,ktoré vám tu budem  zdielať sú o nás, nám pasujú najlepšie. To čo môže fungovať pre nás, nemusí fungovať aj vám.

Začnem s tým ako naša cesta začala a teda ešte v brušku až do aktuálnych dní.

PS: Calli je skratka od Callinearsia, čo je moja prezývka.