Veľmi ma to potešilo. Bolo to síce v noci o druhej, ale predsa len. Mala mokrú plienku a určite bola veľmi hladná, ale keď som si ju vzala na ruky, tak krásne sa na mňa pozrela...

A potom zas. Bolo to cez deň, keď som sa učila. Ležala v postieľke a hrala sa s hrkálkami. Ja som sedela na manželskej posteli zahrabaná v papieroch. Zrazu hrkálky prestali hrkať. A ona sa na mňa zadívala svojimi modrými očami. Presne ako vtedy v noci.

A dnes? Dnes sa stalo to isté. Keď som prišla konečne domov zo školy. Maťa mi povedala, že bola veľmi dobrá. Ani neplakala. A to som bola preč asi tri hodiny. Ale keď sa na mňa  znova pozrela tými očami plnými lásky a usmiala sa, začala sa celá hmýriť od šťastia a nespúšťala zo mňa oči ani keď som sa vyzúvala... Vtedy som pochopila , že šťastnejšia byť nemôžem.

Za nič na svete by som nevymenila Paťkine modré oči, plné lásky a radosti.

Za nič.