Klaunský príbeh: Samkova archa

 Každý večer zaspávam s otázkami, rekapitulujem a ďakujem. Napríklad aj za to, že dve osoby v jednom tele dokážu žiť v takej harmónii ako JA — Mariana a moje DRUHÉ JA — doktorka Frčka Strelená. To je moje klaunské meno. Dve postavy — jedno srdce.

Frčka prináša do môjho života pravdu. Je doktorka a zobúdza sa vo mne pravidelne počas návštev nemocničných detských oddelení. Keď som pred piatimi rokmi po prvý raz vstupovala na onkologické oddelenie ako Frčka Strelená, mala som nohy ako z olova. Nechceli ísť, potvory. Obávali sa niečoho nepoznaného, niečoho, čo naháňa strach, na čo nechceme myslieť...

Ako som tak prechádzala izbami, stretla som na chodbe chlapca s očami veľkými ako svet. Prižmúril ich, zatváril sa, že ma nevidí, a zahľadel sa do diaľky. Nenápadne som pozorovala vyholenú hlávku, ktorej majiteľ pôsobil neuveriteľne nežne. Keď sa nám opäť stretli oči, premietol mi v nich sekundový film o svojom živote. Teda aspoň o posledných mesiacoch, ktoré trávil za stenami nemocnice.

„Ahoj. Som doktorka Frčka Strelená,“ povedala som a priateľsky som natiahla k Samkovi ruku.

„On si žije vo vlastnom svete. Sám sa vyhrá,“ zaznelo z úst okoloidúcej mamy ďalšieho dieťaťa, ktoré bývalo v susednej izbe.

Samko plával chodbou s papierovou lodičkou v ruke, akoby bol na opustenom ostrove.

„Vždy som túžila plaviť sa po mori. Mohla by som sa k vám pridať, kapitán?“ nesmelo som sa opýtala a dúfala som v kladnú odpoveď.

Samko privrel oči s dlhými mihalnicami a naznačil mi, že nemá nič proti. Spoločne sme sa plavili v tichosti, s rukami položenými na lodi, popri izbičkách ostatných detí. Zastavili sme raz pri Terezkinom, raz pri Tomáškovom či inom ostrove. Nazreli sme do iného sveta cez sklo na dverách, potom kapitán Samko naznačil vyťahovanie kotvy, odrazili sme sa a plávali ďalej.

„Kapitán!? A čo ak nás zastihne búrka?“ opýtala som sa.

Samko chvíľu potichu uvažoval, vyvalil na mňa obrovské oči, v ktorých sa odrazu zablysol nádych šibalstva, a chytil ma za ruku. Pocit šťastia, ktorý ma v danom momente zalial, som si niesla na našich plavbách ďalšie skoro dva roky. K tichým prechádzkam sa časom pridali kúzla, smiech a doberanie si jeden druhého. Spoločné utorky napĺňali niečím dôležitým mňa aj jeho.

Zvyčajne pri rozlúčkach plačeme a zosmutnieme, keď sa však Samkov zdravotný stav zlepšil a odchádzal domov, bola som najšťastnejším človekom na svete.

Po čase sa Samkova choroba vrátila. Stretli sme sa na onkológii počas dôležitých vyšetrení, ktoré rozhodli, že sa musí podrobiť transplantácii kostnej drene v Prahe. Spolu sme vyrobili papierovú loď, na ktorej sa mal preplaviť do Českej republiky, a k nej som mu pribalila psíka, papagája, labuť a macka — zvieratá, ktoré Samko miloval a ktoré so mnou neustále vyrábal zo sušených dážďoviek (tak nazýval podlhovasté tvarovacie balóniky). Po úspešnej operácii sa opäť dostal domov na Slovensko a dlhší čas sme sa nevideli.

V jeden slnečný deň, keď som sa ako Frčka chystala na moje obľúbené liečebné metódy typu celohlavový úsmev, zaľúbené tokanie či hľadanie múch v našom živote, ma pri dverách pristavila zdravotná sestra a povedala:

„Je tu Samko. Bohužiaľ, je mu veľmi zle, je slabý, nevládze rozprávať. Ale pýtal sa na vás, neskočíte najprv k nemu?“

Moje nohy, ktoré si zvykli po rokoch praxe na onkológii kráčať s ľahkosťou, opäť náhle oťaželi. Vedela som, jednoducho som cítila, že je zle.

V rýchlosti som sa pokúšala zistiť, čo by Samkovi urobilo radosť. Ale na nič múdre, veselé ani originálne som neprišla. Rozhodla som sa, že pri ňom budem len tak. V nahote a tichosti, v akej sme sa stretli pred rokmi. Samkova nežná tvár, ktorá sa snažila zamaskovať bolesť a utrpenie, ma vždy dojímala. Tentoraz však na mňa spod mihalníc nepozeral šibalsky, jeho viečka boli akési ťažké. Čupla som si k nemu, chytila som ho za nevládnu rúčku a povedala som, že mám veľa sušených dážďoviek, ktoré by som rada premenila na psa, papagája, labuť a mačku. Nemala som však po ruke kamaráta, ktorý by sa o tieto zvieratká vedel postarať tak krásne ako on.

„Ty si, Samko, ten najlepší kamarát na svete. Pri tebe sa tie zvieratká budú cítiť najlepšie,“ povedala som a v tichosti som vyrábala to, čo som sľúbila.

Obložila som zvieratami Samkovu posteľ, potichu som ho chytila za rúčku. Rozprávali sme sa očami a slová nám nechýbali. Presne ako pred rokmi. Jemne, takmer bez pohybu ma jedným prštekom pohladkal a zaspal od únavy.

Samko odplával na našej papierovej lodi, tentoraz bezo mňa.

Občas si, podobne ako iní ľudia, povzdychnem a posťažujem sa na všetko možné. Vtedy sa objaví moje DRUHÉ JA — Frčka Strelená a pošepne: „Obzri sa okolo seba. Máš všetko. Zdravie, krásne deti, prácu, ktorú miluješ. Nezabudni, že jedine tí, ktorí sú za nemocničnými múrmi, majú nárok hnevať sa na celý svet. Ale napriek tomu to nerobia. Bojujú.“

A ja im večer, keď zaspávam, z celého srdca ďakujem za každé naše stretnutie a za to, že mi ukazujú cestu.

Mariana Kovačechová / doktorka Frčka Strelená

* leukopénia – znížený počet bielych krviniek, lumbálka – lumbálna punkcia

Veríte, že smiech pomáha aj v náročných chvíľach? Každý prvý pondelok v mesiaci vám prinesieme nový príbeh zdravotných klaunov z o.z.  ČERVENÝ NOS Clowndoctors. Príbehy sú napísané na základe ich skutočných zážitkov z nemocníc a domovov seniorov.

Prečítajte si ďalšie KLAUNSKÉ PRÍBEHY

Text bol pôvodne publikovaný v knihe Malé zázraky

FOTO1: www.unsplash.com
FOTO2: ČERVENÝ NOS Clowndoctors

#cervenynos