Klaunský príbeh: My, mamy

V nemocničnej izbe číslo 8 bolo nejako dusno. Nielen preto, že do priestoru šesťkrát štyri metre prišla rozvetvená rodina na návštevu dlhovlasej blonďavej tínedžerky, ale hlavne preto, že po operácii a lekárskom verdikte zostali všetci mierne vystrašení. Každý sa to pokúšal skrývať po svojom a z každého to trčalo ako z ucha banán.

Pacientka Paulína je vyslovene modelkovský typ. Súmerná tvár, plné pery, sivé oči, krásna pleť. Keď som vstúpila do izby, pohľad na ňu ma zaskočil. Ja ju poznám. Ale odkiaľ? Prebleslo mi mysľou a odvtedy som mala v hlave červíka. Pri mojom vstupe nebola vyslovene odmietavá, ale jej od únavy prepadnuté oči mi naznačili, že tam nie je veľa miesta.

„Neviem, či sa vôbec zmestíte,“ povedala tichým hlasom.

Keďže som pomerne spratná, nenechala som sa takýmto upozornením odstrašiť. Popri zoznamovaní sa s ďalšími členmi rodiny som si všimla, že aj Paulínin brat je mimoriadne pekný a sympatický. Začala som teda merať koncentráciu krásy na meter štvorcový. Žiadny závažný proces, bežná procedúra zdravotných klaunov. Pri dokumentovaní bratovho 3D úsmevu som neodolala a odobrala som si vzorku. Nasadila som mu ružové okuliare a dala niekoľko kontrolných otázok, ako: „Videli ste už niečo krajšie ako môj nos?“ Podľa odpovede som zistila, že chlapec je na dobrej ceste k zaľúbenosti.

Tatko ale stále zostával smutný. Prečo venuje toľko pozornosti len mladému? Čítala som z jeho očí. A tak som sa rozhodla poskytnúť bezplatnú zdravotnícku údržbu aj staršiemu pánovi. Poutierala som mu šatkou plešinu, dezinfekčným sprejom som mu strekla pod pazuchu a vyrobila som mu balónovú gitaru. Spolu sme vymysleli novú pesničku:

Vždy, keď si utriem prach z plešiny,

cítim, že som celkom iný, cítim, že som IN.

Čo s tým, čo s tým, čo s tým?

Asi spravím veľký čin.

Červený nos si nasadím.

Odrazu bolo v izbe veselo. Dokonca až nebezpečne veselo. Keďže sa po niekoľkých upozorneniach a zákazoch dlhovlasá pacientka neprestávala smiať, zistila som, že fičí na názykovej látke s názvom dobrá nálada. Nechcela som vidieť, ako sa jej pri smiechu rozídu stehy v rane, a tak som radšej odišla.

Ako som tak s dobrým pocitom prechádzala k ďalšej izbe, otvorili sa dvere medzi chodbou a oddelením a onemela som. Už viem, kam Paulínu zaradiť. Tá podoba sa nedá zatajiť. Pred tridsiatimi rokmi sme si spolu s jej mamou Janou plánovali život. Vysnívali sme si rozprávkový príbeh, ktorý sa jednej z nás zjavne pomotal. Zostali sme stáť oproti sebe. Husté blonďavé vlasy padali Jane do tváre a napriek tomu, že sa snažila vyčarovať na tvári úsmev z nečakaného stretnutia, rozplakala sa. Dala som si dole klaunský nos, podišla som k nej a objala ju. Niekedy aj nás dobehne emócia, ktorú nedokážeme spracovať cez červený nos. Niekedy sme, tak ako ostatní, príliš zraniteľní ľudia.

Podlomené kolená, hlava točiaca sa závratnou rýchlosťou, lapanie po vzduchu, ktorý sa náhle vyparil z celej planéty. My, mamy, žijeme v tom čase niekoľko životov. Presne toľko životov, koľko srdiečok nám bilo pod srdcom. My, mamy, sme síce najsilnejší, ale zároveň aj najzraniteľnejší ľudkovia na svete.

zdravotná klaunka Mariana Kovačechová / doktorka Frčka Strelená

Veríte, že smiech pomáha aj v náročných chvíľach? Každý mesiac vám prinesieme nový príbeh zdravotných klaunov z o.z.  ČERVENÝ NOS Clowndoctors. Príbehy sú napísané na základe ich skutočných zážitkov z nemocníc a domovov seniorov.

Príbeh bol uverejnený aj v knihe Malé zázraky.

#cervenynos