Viem, kde hľadať superhrdinov
Keď prídete na detskú onkológiu, je možné, že váš život sa otrasie v základoch. My, zdravotní klauni, však na toto oddelenie nechodíme smútiť. Najradšej sme, keď sa z izieb ozýva smiech.
FOTO: ilustračná
Prečítajte si skutočný príbeh, ktorý podľa svojho zážitku z detskej onkológie napísala zdravotná klaunka Mariana Bódyová alias sestrička Bodka.
...
Oči má veľké, sivo modré a farba pleti sa každý deň mení. Raz je žltšia, raz sinavejšia, inokedy úplne bledá. O vlasy prišla. Keď sa stretneme, pozerá na mňa celkom drzo. Vyzerá to tak, že ma o chvíľu aj opľuje. alebo spustí spŕšku nadávok, ak si ten blbý klaunský nos nedám okamžite dole. Málokedy sa mi rozklepú kolená, ale toto je prípad, keď som rada, že ich mám zahalené bombarďákmi po „babičke“.
Očný kontakt je tá prvá zastávka, z ktorej môžete vyhodnotiť atmosféru, odhadnúť náladu pacienta. Zrak ma neklame, toto dievča mi chce vraziť.
Kontrolka v mozgu mi však zabliká a zdravý úsudok mojej hlave vysvetlí, že mám ísť do toho a že všetky moje obavy sú len paranoja. Mám plné ruky cirkusových rekvizít a postupne mi všetky začnú vypadávať. S pevným odhodlaným hlasom sa mladej opýtam: „Tak čo, vyskúšame niečo?“ Evidentne ju ohúri môj drsňácky tón hlasu, lebo s jemným úškľabkom prikývne: „Dobre, skúsim.“ Zodvihne zo zeme zopár rekvizít a postaví sa zo stoličky, od kreatívnej práce, ktorá je tu na oddelení akýmsi druhom psychohygieny. Je krehká ako porcelán, ale zaprie sa o stoličku a už vyhadzuje jednu cirkusovú rekvizitu za druhou. Je zvedavá. „Načo je toto? A s týmto čo sa robí? Toto poznám...“
Odporúčame
@zuzulkika ďakujeme ❤
Začni písať komentár...
Obdivujem Vás všetkých, ktorí sa podielate a snažite sa v takýchto ťažkých životných chvíľach podporiť, povzbudiť , vyčariť úsmev na tvárach detí a ich rodinných príslušníkov.Dakujem