Fáza ortuťových guličiek.

Najnovšie už doma nemáme lezúne, ale človeky vzpriamené. Tvory chodiace po dvoch končatinách (zadných). Keby sa ma niekto opýtal, kedy sú deti najkrajšie, tak by som suverénne odvetila, že okolo roka, keď začínajú chodiť. Nevidia žiadne prekážky, svet pod nohami plný hračiek neexistuje. Deti sú ako na rozbúrenom mori, hádže ich to zo strany na stranu. Malé buldozéry. Zombíci. Toto všetko sa mi spája s tým, keď pozerám ako krpci chodia.

Tomčiak začal skôr. Pomer medzi plazením a chôdzou behom týždňa zrazil na 1:9. Dnes už lozí minimálne, najmä keď na prechádzke už nevládze. (Alebo sa tvári, že nevládze, lebo chce pojedať kamienky a trávičku.) Zistil, že je strašne praktické nosiť veci v oboch rukách. Alebo sa napiť „na stojáka“ a úplne zakloniť hlavu a naliať do seba obsah fľašky.

Ivuška mi pripomína Zoidberga z Futuramy. Bol to, tuším, hybrid človeka a raka, chodil do boku, nohy široko od seba, ruky v lakťoch zdvihnuté a pri chôdzi cvakal klepetami. To je naša Ivuška. Ešte býva dosť často celá ružová, ako tento Zoidberg. Je však neskutočne vytrvalá. Keď Tomáš začal chodiť, celá nadšená som ho volala k sebe, aby pricupkal. On to spravil, hodil sa mi do náruče a pritúlil sa. Ivuške viac nebolo treba. Prepaľovala ho tými bledomodrými okáľmi a bolo úplne jasné, čo si myslí: Keď to dokáže HENTEN (predstavte si to s najväčším pohŕdaním), musím to zvládnuť aj ja. Pustila sa a šla. A tak začala chodiť.

Trénujeme aj chôdzu v nezaistenom teréne, rozumej vonku. Začali sme s chodítkami, ale bolo mi ťažké vláčiť na rukách decko a ešte aj niesť chodítko. Tak prechádzkujeme naľahko. Ale ľahké to vôbec nie je. Sme vonku cca 30 min, prejdeme max. 30 metrov. Ja spotená, ustojená, udvíhaná, decko viac na zemi ako na nohách. Psy nadšené, že sú vonku až 30 min. Nechávame za sebou oslintané kamienky, paličky, rastlinky a cigaretové ohorky (stále nie som dosť rýchla). Ivuška sa po tretej prechádzke dostala do režimu „Nedrž ma, ja sama.“, čo je celkom vtipné (zatiaľ). Taký malý, odhodlaný dubák, vždy sa popod fúzy smejem.

Priznávam, neviem, či sú ortuťové guličky. Zatiaľ som, zbabelo, ani raz nebola s nimi na prechádzke sama. Ale určite už teraz trpia selektívnou hluchotou a majú značne v paži čo kričím.

Viac na www.omichi421.wordpress.com