Fáza ortuťových guličiek II.

Keďže moje nadšenie z toho, že deti chodia, neutícha, pokračujeme.

Aby ste vedeli, už sa to stalo. Boli sme venčiť havíky v zostave jeden dospelý (ehm... ja), tri deti a dva psy. Vnímala som so to úplne inak, ako keď ideme viacerí dospelí. Zistila som, že za našimi dverami je zlý svet plný potenciálnych nebezpečenstiev, moje deti sú hluché a najlepšie mi je v malých uzatvorených priestoroch.

Obliecť sa – to je v pohode. Vyjsť z dverí je tiež ok, lebo sa všetci tešia, že idú von. Nahnať celú svorku do výťahu – problém. Maxina sa bojí, že ju niekto zašlapne (dosť oprávnene, mimochodom), tak zaostáva, Tomčiak chce ísť dole po schodoch (zadkom na napred), Ivuška chce ísť tiež po schodoch, ale smerom nahor, Mišela stále niečo rozpráva, nestíham to vnímať, tak sa vo výťahu zduje, že som jej nenechala príležitosť privolať výťah a ani „stlačiť nulu“.

Zombie sprievod sa vyvalí z výťahu von, začne nechtami škriabať po prvých dverách, potom sa kníše ku druhým a potom von. Tam ich však v pohode dobehnem, pretože smerom do veľkého sveta vedie asi trojmetrový kopček, čo je zatiaľ dosť veľká prekážka. Psy mi okamžite zmiznú z dohľadu, tak sa iba bezmocne spolieham, že sú vychované a že nejaký debil nepôjde autom po chodníku.

Tomčiak ide chvíľu za ruku, Ivuša sa kníše smerom k Mišute a tvári sa, že nepočuje, že má ísť naspäť. Nechávam Tomáša žuť kríky a idem pre ňu. Tomčiak si medzi tým všimne, že chodník má po ľavej strane superzaujímavý trávnatý zráz, kde sú dlhé konáre opadaného kríku a ide sa pozrieť. Zachytím ho práve včas, aby neskončil ako špekáčik. Ivuška zatiaľ piští, snaží sa vykrútiť ruku z mojej a utekať za Mišutou. Tomáš našiel zavretú bráničku s mrežami a baví sa tým, že prehadzuje všetko čo nájde pod nohami na druhú stranu, pričom každú jednu vec zároveň ochutná. (Nepýtajte sa čo to bolo. Nechcete vedieť.) Mišela zatiaľ lieta okolo a komentuje čo robia bábätká, ak by som si náhodou nevšimla aj sama. Nakoniec som z nej spravila husopásku a poslala ju zahnať psov domov. Domov sa však nikomu nechce ísť, takže nám to trvá a trvá. Unavení ako keby sme prišli po trojhodinovom šprinte, sa slávnostne dovalíme na naše poschodie. Vystúpime, zvesím deti zo schodov smerom nahor, strčím ich do dverí a zabuchnem. Kontrola stavov, povolené straty nemám povolené. No jasne, Maxina. Otvorím znova, sedí na rohožke. Teším sa. Ide dnu.

Vravím si, bude lepšie. Mojim deťom narastú uši a mozog a zvládneme to aj bez vodítok.

Viac na www.omichi421.wordpress.com