Fáza ortuťových guličiek III. (Ale teraz už naozaj!)

Vravím si, že tréningových situácií nie je nikdy dosť a tak sme začali s bábätkami chodiť do sveta. Nie iba tak, že sedia v kočíku, ale pekne, hardcore, behajú.

Ako som už písala, výlet začína u nás na chodbe, ale obliekanie je v pohode. Krpci sa strašne tešia vždy keď im obúvam topánky, lebo vedia, že sa pôjde do sveta a tak držia a spolupracujú. (Fakt, že si každý aspoň trikrát strhne čiapku, nerátam). Tu pre mňa nastáva dôležitý moment: Nechávame kočík doma alebo ide von prádzny. Samé pricupkajú k výťahu a k autu. Ani sa už veľmi nezdržiavajú smeťami v tráve. Len Tomčiak od brány zásadne vždy odbočí opačným smerom ako zvyšok rodiny.

Keď sme takto boli prvý krát v potravinách, Tomáša som naložila do nákupného košíka do oddelenia pre deti a Ivuška šla na deku do oddelenia pre potraviny. Mala som taký interný záväzok (ok, skôr zbožné želanie), že skúsime nákup prežiť bez nezaplateného rožka v paprčiach.

Ako som začala som košíka nakladať tovar, zasvietila mi v hlave kontrolka, že jejda, Ivana sa tým bude prehrabávať a určite všetko požuje. Ale nie. Stačilo jej dať do rúk jednu vec a bol pokoj. Bolo mi ľúto, že Tomčiak sa tam iba vykrúca, na nič nedočiahne a tak som mu spravodlivo tiež niečo podala. Výborný nápad, vec okamžite letela k zemi a on sa vrtel a mrnčal ešte viac. V preklade: rád by vyhodil z košíka aj ďalšie položky. Nákupné tempo sme teda zrýchlili. Potom mi opäť raz napadlo, že tréningových situácií nie je nikdy dosť a preto som sa rozhodla ich vypustiť do predajne. No... odvážne, vravím si teraz.

Ivuška ma veľmi milo prekvapila. Šla, kam som ju volala, zodpovedne odniesla balenie čaju k babke, ako som jej povedala. Iba raz si zmýlila uličku, ale buďme k nej zhovievaví, mala vtedy iba 13 mesiacov.

Tomáš bol neskutočne nadšený všetkým okolo seba. Úplne zabudol, že existuje nejaká maminka. Nevedel kam sa vrhnúť skôr, len zrazu sa mu šmyklo a šľahol na zem. V tomto momente sa už maminka zišla, aby ho pozbierala a on mohol ísť obchytkávať dózy s kávou. Pokus dať mu niečo nakúpiť ako Ivutiene nevyšiel, pretože ja som chcela, aby nakúpil pollitrovú fľašu minerálky a on chcel nakúpiť oriešky. A véééľa. Skončili sme pri tom, že som ho škriekajúceho ťahala naspäť ku košíku.

Keď sme sa boli pozrieť prvý raz v Bory Mall (Áno, teraz si hovoríte, že jejda, rodinný výlet do nákupného centra, hanba. Ale aspoň Miš nesedela celý deň za tabletom. Hehe.), Ivuška bola veľký nakupovateľ, dôležito sa premávala po uličkách, nazrela do každého výkladu (nie vždy odhadla, kde už začalo sklo...), ale držala sa svojej svorky. Tomčiak bol na výlete sám. Traja, vrátane Miš, sme za ním behali, pretože on mal v paži, kde je jeho svorka. Celí upachtení sme ho po trištvrte hodine pripútali do kočíka.

Inokedy rovnaký scenár predchádzal tomu, keď som sa ho pokúšala predať na Facebooku a aj na modrom koni. V Avione ZÁSADNE išiel opačne ako my, davy ľudí ho nechávali chladným. Keď sa stratil, obzrel sa, hľadal ma pohľadom. V momente ako ma našiel, sa spokojne usmial a pokračoval vo svojom smere. Ani omylom nie v mojom. Škriekajúceho som ho ťahala späť a zase skončil priviazaný v kočíku. Tentorkát v Ivušinom, lebo bol bližšie a už som nevládala ísť o tri metre ďalej k tomu jeho. Mala som dosť. V tej chvíli by som ho fakt vymenila za šteniatko malamuta, ako znela jedna z ponúk.

Optimizmus ma ale neopúšťa (Možno je to iba tým, že som už taká unavená, že na nejakú zmenu názoru proste nemám energiu.). Verím, že aj Tomčiak sa naučí žiť a prežiť ako tvor spoločenský. Zatiaľ to nezdávam, len prosím, vydržte moje lamentovanie.

Viac na www.omich421.wordpress.com