Je to tu!

Á, je to tu. Začíname sa premiestňovať. “Plaziť” a “liezť” sú v tomto štádiu prisilné termíny. Zatiaľ to nie sú žiadne ortuťové guličky, ako ma strašila (nielen) sestrička u pediatričky, skôr také žulové kamene alebo slimáky s polámanými nohami (ale s kvalitnou slizovou stopou). Každopádne, už to začalo.

Svižnejší je Tomčiak. Ten sa už dostane kam chce. Najďalej bol za tie tri dni pri balkóne v kuchyni. Už objavil psiu misku s vodou, veci na spodnej poličke v kuchyni, psie hračky, Mišelčie hračky, psie pelechy a moje papuče. Jejda, to decko zbožňuje moje papuče! Vždy ich vie vystopovať, ak ich zabudnem na zemi a vždy vystihne moment, kedy sa nepozerám. Desím sa pomyslenia, čo všetko z nich už pooblizoval.

Ivuša sa už tiež premiestňuje. Na štyri sa začala stavať skôr ako Tomáš a vyzerala, že aj loziť začne prvá. V zásade sa jej to podarilo, avšak asi nie úplne konvenčne. Keď Ivutiena vidi niečo pred sebou, celá sa rozžiari, postaví sa na všetky štyri, rozhojdá sa a – cúvne. Nadšenie ju však neopúšťa, skúsi to znova, postaví sa, rozpohybuje a – znova cúvne. A znova. Skrátka, dopredu jej to nechodí. Takto si cúva kade tade, keď sa chce vrátiť, začne revať a kto ide okolo, tak ju vráti na základňu (do obývačky). Už aj Mišutka sa naučila chytiť ju za ruky a vytiahnuť, keď niekde uviazne. Tomáša ťahá, pre zmenu, za nohy, keď ho chce dostať od svojch hračiek.

Každopádne, či z nich vyrastú ortuťové guličky alebo nie, teším sa. Je to zase o niečom inom a keď budú priveľmi utekať, internet je plný vodítok na deti – ako matka už nemám žiadne zábrany.