Kým vyjdeme z dverí..

Tomu ako chodíme von, predchádza intenzívna príprava v podobe obliekania a obúvania.

Jedna z veľmi častých otázok o živote s dvojičkami, ktoré som dostala boli: „Jejda a ako vy idete von?! Veď to sa nedá vychystať.“ Kto má deti (jedno stačí), vie, čo to znamená. Vôbec to nie je o tom, že sa oblečiete, obujete a idete. Teda je, ale je to hardcore verzia.

Keď bola Miš bábätko, tak sme si užili svoje. Najprv som obliekla seba, veď sa predsa nebude to úbohé dieťa potiť, kým ja sa nacpem do bundy. Potom som začala obliekať ju. Neznášala obliekanie. Čiže bol to učinený boj, pri ktorom som potila krv (skoro doslova). Keď som jej teda úspešne polámala našponované nožičky a ručičky tým správnym smerom, aby kosti zostali celé, a ona bola oblečená, vložila som ju do kočíka. Tam rev zosilnel. Nezášala kočík.

Raz som stretla susedu, ktorá mi s úsmevom hovorí: „Ja vždy viem, keď idete von.“ No, neveríím!

Vo výťahu sa ten rev ozýval dvojnásobne. Decko odpadlo až keď sme pristáli na nule. Ja som bola tiež na odpadnutie, vystresovaná ako sviňa, a to ešte celá dvojhodinová prechádzka pred nami.

Pri plánovaní ďalšieho potomstva som sa dosť desila momentu, ako budem odchádzať s dvomi deťmi. S tromi? Hehe. Taká verzia v plánoch nebola.

Nakoniec musím priznať, že čo sa týka bábätiek, realita prekonala moje očakvania. Dá sa to zhrnúť jednou vetou: Bez problémov. Je jasné, že sa mi do toho niekedy nechce, ale niekedy sa mi nechce ani zuby umyť. Lenivosť nie je prekážka.

V zásade, núdza ma prinútila nájsť si systém. Teraz, žiadne také, že sa obliekam prvá. Pekne, v papučkách, vychystám obe detváky. Keď boli malí, dala som ich do kočíka a – šup s nimi na balkón. Stávalo sa, že občas tam vrešťali, ale to bola skôr výnimka. A hlavne, situácie, kedy decko vreští a ja nemôžem okamžite skočiť (často ani po dvoch okamžikoch) sa s počtom detí znásobili, takže som si postupne zvykla, že sa neviem rozkrájať a s chladnou hlavou sa doobliekam.

Keď už chodia sami, tak je to tiež v pohode. Už som písala, že keď zavelím, že sa ideme venčiť, zavládne všeobecné nadšenie. Ivuška si začne znášať svoje veci a pchať mi ich pod nos, aby som jej ich obliekla. Zvykne sa veľmi rozhorčiť, keď náhodou obliekam prvého Tomáša. Neplače, ale v plynulej bábätkovčine má značne nejapné poznámky (súdim podľa tónu reči).Následne, kým sa oblečené bábätká tlačia pri dverách, oblečiem sa aj ja. Potom už len zaženiem alebo vyženiem psov (podľa toho, kam máme namierené) a ideme het.

á sa to zhrnúť jedným slovom: pohoda.

Viac na www.omichi421.wordpress.com