Slabá stránka

Budete sa diviť, ale mám aj slabú stránku.

Intenzívne čakám na moment, kedy budú prípravy na cestu znamenať iba toľko, že strčím do zadného vrecka kreditku a zaplesnem dvere. No hej, je pravda, že aj takéto očakávanie môže poukazovať istú slabú stránku, ale teraz mám na mysli balenie.

Balenie vecí na hocijakú dlhú cestu ma až fyzicky bolí. A je mi úplne jedno či balím iba seba alebo ďalších dvadsiatich.

Vec sa má tak, že pamäť a pozornosť som definitívne nechala v pôrodnici a miesto toho som si priniesla Ivanku a Tomáša. Čiže mám o niečo menej pamäťovej kapacity a o niečo viac vecí, ktoré nesmiem zabudnúť. Zároveň je to činnosť, ktorú nemôžem nechať na niekoho iného, ako som zvyčajne rozmaznaná, keď mi niečo nejde a ešte aj nesiem plnú zodpovednosť za chyby.

Je to milión vecí, ktoré MUSÍM držať pamäti, keď balím. Zatiaľ som ešte nenašla žiadnu optimálnu stratégiu ako na to. Žiaden zoznam zatiaľ nevystihol naše potreby. Keď sa snažím, pobaliť KOMPLEXNE, dve tretiny vecí nepoužijem. Keď sa snažím pobaliť ÚSPORNE, všetkého máme málo. Raz som dumala, či zobrať odsávačku na sople, alebo nie. Nezobrala som a Mišela just chytila nejaké sople a ani za ten svet to nevedela vysmrkať. Vždy beriem plnú tašku liekov a liek, ktorý náhodou počas pobytu potrebujem vždy, vždy, vždy nájdem v tej taške až doma!

Hovorím si, na čo brať drobcom 6 setov oblečenia, veď ako sa len môže štvormesačné decko zašpiniť. Hm. Tomáš v tých dňoch blil 4x denne, jeho zavinovačka smrdela tak, že nás v miestnosti štípali oči a pred nami ešte 4 dni pobytu. Nakoniec mi tie vecičky musela kamarátka oprať (Vrátili sa mi také vyžehlené nikdy predtým..). A už sa mi stalo aj to, že sme šli na lyžovačku a zabudli Milanovu bundu.

Tá istá kamoška hovorí, že čo nemám, to nepotrebujem. Pekné. U nás platí, že zabúdanie môže byť vcelku drahá záležitosť.

Okrem toho, keď chcete vidieť ako vyzerá neurotická, hysterická rašpľa, príďte sa pozrieť na mňa keď balím. V zásade sa mi nedá v tom čase vyhovieť. Buď mi všetci zavadzajú alebo som vytočená, že sa všetci niekam stratili. Každopádne ma zdržujú, rozptyľujú, otravujú a pomaly reagujú na moje rozkazy. Adrenalín mi tečie ušami a ešte minimálne hodinu po tom, čo už konečne sedím v aute, rozdýchavam. A potom začína samotný pobyt a ja tŕpnem, čo som zabudla tentokrát..