Nech žijú tí, ktorí sa odlišujú, malé čierne ovce, tí, ktorí sú nedocenení.
To oni vytvárajú krásu tohto sveta.
"Gillian je sedemročné dievča, ktoré v škole nemôže sedieť.
Neustále vstáva, rozptyľuje sa, poletuje myšlienkami
a nesleduje výučbu.
Učitelia si o ňu robia starosti, trestajú ju, kárajú,
odmeňujú ju v tých riedkych chvíľach, kedy dáva pozor, ale nič nepomáha.
Gillian nevie sedieť a nedokáže byť pozorná.
Keď príde domov, matka ju tiež trestá.
Takže Gillian má nielen zlé známky a tresty v škole,
ale trpí tým aj doma.
Jedného dňa Gillianinu matku zavolali do školy.
Žena, smutná ako niekto, kto čaká na zlú správu, ju vezme za ruku
a ide do školy. Učitelia hovoria o chorobe, o zjavnej poruche.
Možno je to hyperaktivita, alebo možno potrebuje lieky.
Počas rozhovoru príde starý učiteľ, ktorý dievča pozná.
Požiada všetkých dospelých, matku i kolegov, aby ho nasledovali do vedľajšej miestnosti, odkiaľ na dievčatko vidieť.
Keď odchádza, povie Gillian, že sa čoskoro vráti, a zapne hudbu na starom rádiu.
Keď dievča zostane v miestnosti samé, okamžite vstane a začne sa pohybovať, hore a dole, a dotýka sa hudby svojimi nohami a srdcom. Učiteľ sa usmeje, keď sa naňho kolegovia a matka pozerajú, kolísajúc medzi zmätkom a súcitom, ako sa to často robí u starých ľudí.
A tak povie:
"Vidíte? Gillian nie je chorá, Gillian je tanečnica!"
Odporučí matke, aby ju vzala do tanečných hodín, a kolegom,
aby ju občas prinútili k tancu.
Dievča sa zúčastní prvej tanečnej lekcie, a keď príde domov, povie matke:
"Tam sú všetci ako ja, tam nikto nemôže sedieť!"
V roku 1981, po kariére tanečnice, kedy si otvorila vlastnú tanečnú akadémiu a získala za svoje umenie medzinárodné uznanie,
sa Gillian Lynne stala choreografkou muzikálu "Cats".
Dúfajme, že všetky „odlišné“ deti nájdu dospelých,
ktorí sú schopní ich prijať také, aké sú, a nezameriavajú sa iba na to, čo im chýba.
Nech žijú tí, ktorí sa odlišujú, malé čierne ovce, tí, ktorí sú nedocenení.
To oni vytvárajú krásu tohto sveta."

Vk