Bezpečné miesto...

Sedela som oproti doktorke, ktorá bola o polovicu odo mňa menšia, chudšia a určite aj mladšia... Kládla mi neuveriteľne množstvo otázok a na polovicu som v tom momente jednoducho nevedela odpovedať, stále som len plakala.. Pozerala som do zeme a plakala, cítila som neskutočnú  hanbu... Lebo veď kto by to čakal, že  tam bude robiť človek, ktorý býva v tej istej dedine, a ešte aj neďaleko mňa... Myslela som len na tú hanbu čo teraz bude, čo sa bude rozprávať a prestala som vnímať čo mi hovorí doktorka... Počúvala som či tam ten od nás náhodou vedľa nehovorí o mne... Znova zopakovala otázku a ja som sa na ňu pozrela... "koľko už takto pijete a kedy to začalo?"  doprdele, myslela som si, teraz jej mam rozprávať aký mam dojebaný život, čo ju to zaujíma, nech mi proste dá nejakú infúziu, nechajú ma tu kým sa neukludním a bude dobre... No nebolo, musela som jej porozprávať skoro všetko... Pekne od začiatku, a vysvetliť prečo som si chcela niečo urobiť... Hm, to keby som vedela tu nesedím... Asi po hodine si konečne dala pokoj s otázkami asi videla, že už mam toho dosť a poslala ma vedľa...Tam ma zrazu začali celu prezerať, zapisovať čo mám u seba, musela som vytriasť celú kabelku, dať dole hodinky, odovzdať náramky, mobil... Jedine čo mi nechali bol zapaľovač a cigarety... Chvalabohu, už by som si aj zapálila veru... "tuto modrinu máte s čoho?"  akú modrinu do frasa? "musíme to zapísať, je dosť veľká, že ste s ňou už prišla" na pravej ruke som mala modrinu vo veľkosti pomaranča s krásnym oškretím, absolútne som netušila kedy a kde som si to urobila... Konečne mi ukázali kde mam izbu a kde môžem ísť fajčiť.... Na malom nechutnom smradľavom dámskom wcku bol popolník... Konečne!!!  Sadla som si tam, zapálila a pozrela sa do ľava nad dvere... kamera... zas a znova som sa rozrevala... Kurva, čo sa to deje.... Pozbierala som sa a išla som do svojej izby, nepamätám si už číslo izby, ale boli tam tri postele... Ta v rohu na pravo bola moja... Ľahla som si, schúlila sa pod paplón a pokračovala v plači.. Cítila som, že ta posteľ je teraz moje bezpečné miesto... Nad dverami bola kamera, takže áno, bola som v bezpečí... Chcela som ostať v tej posteli dokým "to" neprejde... Rozpamätávala som sa, čo mi vlastne hovorila tá mladá doktorka... " necháme Vás tu na detox asi na 10 dní , nasadime lieky"...  a plakala a plakala.....