Za skúšku nič nedáš...

Dni tu plynuli celkom rýchlo... A vlastne aj stými ľuďmi sa tu dá aj rozprávať... Skamošila som sa aj stými mladými, dokonca aj s pani Vtipnou, ktorá mala tie dvojičky, ktoré jej stále nechceli ukázať a museli sme ju pri cigarete klamať, že určite zajtra.. Klaudia bola v mojom veku, mala dve malé dcéry a mala asi milión diagnóz, bola rozhodnutá isť do Žalúžia na liečenie, stále mi opakovala  aby som aj ja porozmýšľala o liečení... Z jedným pacientom Matejom si bola veľmi blízka... To bol čistý alkoholik, tiež sa chystal na liečenie... Ten bláznivý čo ho stále bolo počuť všade odišiel, no za dva dni sa vrátil, pretože sa zase chcel hodiť pod vlak... Bol tam taký mladý asi 18 ročný chlapec... Vyzeral strateno, osamelo a smutne... Aleš od 13tich mal problém s drogami... Báše to nedalo a prihovorila sa mu...  Bol také naše mládaťko... Nakoniec keď všetci po odchádzali domou, ci boli prevezený ďalej sme ostali len ja a Aleš... A ešte pani Vtipná a jej príbeh o dvojičkach... Nenávidela som, keď ju vzali na elektrošoky a ona potom neustále vykrikovala z izby... Bolo mi jej ľúto.. Bolo mi ľúto aj Aleša... Mal strach, chcel ísť domou a to som chcela aj ja... Stále žiadne liečenie, ja problém jednoducho nemám... Veď aj ten starý zdravotný brat či čo to bol sa na mňa vždy usmial, keď som pri liekoch vyplazovala na neho jazyk a smial sa, že ho mam ako poriadna gazdiná... Na to, na akom oddelení pracovali boli všetci milí a láskavý ... V jedno poobedie po tej komunite som mala individuálne posedenie zo psychologičkou, vravím si, no konečne sa niečo deje, pokecám sňou, odporučí nejaké lieky a budem vedieť prečo mi tak hrablo..Veď potom pojdem  svojej psychológičke, psychiatričke aby mi dvihla lieky na depresiu a bude všetko ok...  "Pani W. aký máte problém, čo sa stalo?" A tak som znova začala rozprávať.. " Viete, chodila som aj psychologičke, ktorá mi odporučila psychiatričku, pretože som bola neustále nervózna, mala výkyvy nálad, bolo toho na mňa veľa... Mala som lieky escitalopram a ešte večer tiapridal, pretože keď sme sa rozišli s priateľom som bola na dne a pila som po večeroch " ale prestala som,lebo som mala operáciu a teraz posledné dva, tri mesiace si proste občas dám...." A neuvažovali ste ísť na liečenie? "  sakra, zase to liečenie..." No, to určite nie, veď to je na 3 mesiace, a to ja si nemôžem dovoliť, mám doma deti, do práce musim ísť"... " viete pani W. ale tam nemusíte byť 3 mesiace, to záleží na Vás,viete deti Vás potrebujú, a keď vy nebudete v poriadku, nebude nič v poriadku, dáte sa dam dokopy, sú tam sedenia,terapie, kde zistíte aký je problém, a môžete hocikedy odísť " pozerala som na ňu a znova som začala plakať... Sakra, zase plačem... Veď už som sa cítila tak dobre o pár dni môžem ist domou...  Neviem čo sa vtedy stalo, ale prikývla som..." Dobre, tak ja to liečenie skúsim " veď ako hovorí môj sedemročný syn" za skúšku nič nedáš "...

Psychologička si niečo zapísala, pozrela sa na mňa, usmiala  sa anjelským úsmevom a povedala" pani W.  som rada, že ste sa takto rozhodla, držím Vám palce "...