Ego, naša predstava o tom kto sme, naše falošné ja, zavzorcované a plné bolestí, zavyslostí a potrieb ktorými prekrývame svoje skutočné JA. Verzus práva sebaláska, pravda a prijatie svojej prirodzenosti, skútočného ja so všetkými "chybami", ktoré nie sú chyby ale jedinečnosti a výnimočnosti.
Sme kým sme.
Najčastejšie problém ktorý majú klienti v terapii je ich Ego. Vlastne ani nie ego samotné, ale to, že sa ním nechajú ovládať. Lebo ego je skvelý nastroj učenia a bytia ak ste od neho oddelení. No čo je problém je nechať sa ním ovládnuť a myslieť si že to som ja. Je to tá väčšinou nesplnitelná predstava o sebe, o tom kým som alebo by som mal byť. Aby som naplnil svoje očakávania a to len preto, aby vyhovel tomu, čo si myslím, že odomňa moje okolie očakáva. Krása, vzdelanie, kariéra, finančný status, materiálne bohatstvo...nie sme tým kým sme, sme tým, alebo túžime byť tým, kým si myslíme že by sme mali byť. A to len preto aby sme boli milovaní, prijatí a odcenení.
Aké smutné.
Začína to v dectve, rodičmi a školou. Vychovávajú a učia nás tým, že nás hodnotia. Keď vyhovieš, robíš to čo ti povedia a tak ako ti to povedia, si podľa predstáv, máš dobré známky, upratanú izbu...ľúbime ťa, si dobrý a chválime ťa.
No ak nedokážeš vyhovieť, nevieš či nechceš robiť to čo ti povedia, tak ako ti to povedia, nie si dosť rýchly v riešení školských úloh, nevieš si spraviť či udržať očakávaný poriadok, nie si podľa predstáv...tak si to zlé dieťa ktoré nelúbime, nechceme a nepochválime, najlepšie ťa ešte potrestáme a to tak aby si si to zapamätalo 🤯
Často je to len o tom že dieťa potrebuje dlhší čas, vlastný priestor, iný spôsob, nepochopilo čo sa od neho očakáva, alebo sa také proste narodilo. No my ho staviame do role toho zlého.
Z toho by preplo aj Dalailámovi. Prepáčte za to prirovnanie, ale až ma srdce bolí keď vidím ako sme ako spoločnosť zavzorcovaní a slepí voči svojmu konaniu. Áno, konáme tak ako vieme, tak konali naši rodičia a ich rodičia, ale je na čase to prijať, pochopiť a zmeniť.
Dieťa má mať v prvom rade pocit, že je milované a spoločnosťou prijaté také aké je a ak aj nie je podľa našich predstáv, je na nás dospelých hľadať spôsoby ako to riešiť a nie za to dieťa trestať. Akoby za to mohlo že nie je dosť vysoké, rýchle, múdre, pekné, šikovné, nadané...no samozrejme že za to nemôže. Je to naša zodpovednosť rozvyjat jeho prirodzenosť a naučiť ho žiť spokojne také je aj s jeho odlišnostami a nie ho nútiť zapadnúť do tabuliek vymyslených spoločnosťou. Takto vychováme emocionálne zmäteného jedinca, ktorý nepozná svoju vlastnú hodnotu a vždy ju bude hľadať vonku, v odcenení alebo trestaní spoločnostou. Krásne a ľahko ovladatelnú a labilnú obeť, alebo toho tyrana, kto bude manipulovať okolím aby to odcenenie dostalo. Pekne chorá hra a potom sa divíme, že väčšina spoločnosti má psychické problémy a antidepresiva, benzodiazepany, drogy, alkohol iné závyslosti sú súčasťou takmer každého bytia. Kde ostala láska? Tá je len za odmenu.
Vždy sa môžeme rozhodnúť, zmeniť toto nastavenie a žiť slobodne. Lenže, nikto nás nenaučil ako. Nevieme kto sme a keď sa pustíme predstavy o sebe bojíme sa že nás spoločnosť zavrhne.
Ako hovoria Toltékovia, "vlastná dôležitosť ťa stojí najviac energie."
Možno pomôže sa pozrieť na tú našu spoločnosť triezvym pohľadom a uvedomiť si, že my jej odcenenie nepotrebujeme. Že kto nás miluje nás miluje takých aký sme a že ak milujeme samích seba, tak načo nejaké vonkajšie umelé odcenenia? Keď sa pustíme predstavy o sebe, odpadnú aj naše hranice ktoré sme si dali. Zrazu dokážeme a vieme viac, užívame si maličkosti lebo nepotrebujeme viac. Robíme to, čo chceme a rozvýjame svoj prirodzený talent. Ale hlavne sa netrápime permanentným tlakom, ktorý na seba zaslepení v egu vytvárame. To je sloboda bytia.
Preto dokolečka píšem o sebaláske, o tom že keď sa prijmeme takí akí sme tak môžeme tak prijať aj druhých. Vždy začíname od seba a v druhých sa len odrážame.
Takže konajte ako to cítite, ak je pre vás vaša kariéra ktorá vas ničí, váš status ktorý vás nebaví, vaša partner ktorý vás nemiluje... stále tak dôležití tak túto hru hrajte.
Ak však chcete byť šťastní a slobodní tak sa svojho ega pustite a prijmite ho ako ako praktický nástroj bytia, ktorý vás môže veľa naučiť, ale už sa ním nenecháte ovládať.
Žite a buďte vedomími tvorcami svojho života. Žite v prítomnom okamihu a vychutnávajte jeho aj svoju jedinečnosť.
Vedzte že ste skvelí a všetci tu máte svoje miesto, svoju úlohu a pravo na lásku, takí akí ste.