Rodím alebo rodí?

Na napísanie svojho pôrodného príbehu sa chystám odkedy sa mi narodila krpaňa, ale nejako som si na to ani po skoro 2 rokoch nenašla čas. Ale určite ho napíšem, pretože chcem ukázať, že porodiť sa dá aj inak - s iným prístupom a bez ohrozenia dieťaťa. Rodila som v klasickej malej štátnej nemocnici v Melku v Rakúsku. Ale k samotnému pôrodu sa dostanem v inom článku.

Teraz by som sa rada venovala niečomu inému...

Včera vysielali prvú časť Babyboomu a samozrejme, že to vyvolalo zaujímavé diskusie a názory. Aké boli moje očakávania od tejto relácie v čase, keď som sa dozvedela, že niečo také sa bude nakrúcať? 

V prvom rade som očakávala, že keď už ide nemocnica do telky, tak že bude prístup iný, že budú chcieť ukázať, že naozaj sú medzi top pôrodnicami a idú v šľapajách súčasných trendov, t.j. preferencia prirodzených pôrodov. Pod pojmom "prirodzený pôrod" chápem nie iba vaginálny, ale pôrod, ktorý ak nevyžaduje zásahy, tak sa necháva plynúť svojim tempom. Keď som však uvidela ukážky, bolo mi jasné, že to teda do prirodzených pôrodov bude mať ďaleko...

Počas samotného pozerania som bola zdesenejšia a zdesenejšia. Prečo? Pretože mi to prišlo ako mučiareň. S výnimkou jednej ženy, ktorá musela podstúpiť cisársky, šli rodiť všetky vaginálne. Čo ma však začalo desiť už od začiatku? Úplne som bola zhrozená z toho, že počas prvej doby pôrodnej, sa prvá alebo druhá rodička nachádzala na izbe alebo vzdychárni, kde mala priestor tak možno 2 m2. Pretože tam boli 2 postele a až 1 fitlopta... Manžel sa jej síce snažil pomôcť, ale nemal ani páru o tom, čo vlastne má robiť a verím, že pre neho to bolo šialené utrpenie sledovať svoju ženu ako sa snaží predýchavať a on jej nevie pomocť. Samozrejme, je stále lepšie ak niekto pri tej žene je ako keby tam mala byť sama. Párová príprava na pôrod by pomohla aj oteckovi, ktorý by vedel ako možno trochu utlmiť bolesť - endorfíny sú neuveriteľne silné a dokážu zázraky... Len ich treba vedieť naštartovať. 

O indukovanom tlačení sa vyjadrovať nejdem, pretože toto ma neprekvapilo, je to holý fakt, ktorý sa nezmení asi ani o 150 rokov... Jediné čo vôbec nedokážem pochopiť je ako môže doktor, resp. sestrička vedieť a hovoriť, kedy má žena tlačiť a riadi jej to... Rodička na pásoch nie je, takže oni nemajú ako sledovať kontrakcie. Jediný, kto má prehľad o tom, kedy kontrakcia je a kedy nie, je žena. Jedine ona môže určovať to, kedy bude tlačiť a kedy nie. Pretože ten, kto rodí je žena a nie lekár alebo sestrička. Ale pokiaľ si to neuvedomia ženy a aj lekári, tak sa stále nič na tom všetkom nebude meniť. Ja som počas samotného pôrodu mala kontrakcie v rozmedzí 5 minút. Vždy mi hebamme (sestrička) prízvukovala, že mimo kontrakcií nemá zmysel tlačiť - mala pravdu, skúšala som to a nepomohlo to. Vôbec nič sa nezmenilo. Je síce pravda, že malú som "nevytlačila" na 2 3 zatlačenia, ale možno na 200. 
Ďalšou vecou, ktorá ma tiež veľmi neprekvapila, ale veľmi som v to dúfala je výber polohy, resp. nemožnosť sa slobodne rozhodnúť pre polohu. Absolútne nechápem ten prístup rodenia v ľahu s nohami dohora. Argument, aby doktor vedel zasiahnuť, keď sa niečo začne komplikovať je totálne chabý. Pretože ak by aj k nejakým komplikáciam došlo a je potrebné spraviť cisársky, tak síce ide o minúty, ale ani akútnu sekciu nevedia spraviť za 20 sekúnd. Žiadna nemocnica nemá anesteziológa prítomného na sále, žiadny lekár nie je dopredu prichystaný na akútnu sekciu. Ženu tiež musia pripraviť - asi cievkovanie, kompresné pančuchy a neviem čo ďalšie. Čiže sa pohybujeme v pár minútach. Žena sa napr. z polohy na 4 alebo hociktorej inej dokáže na kozu vyštverať za minútu a aj to je tam ešte rezerva.

Ešte by som sa celkom rada trochu povenovala polohe. Všetci vieme, že všetky veci na Zemi sú priťahované k nej vlastnou tiažou. Počas pôrodu tiaž nezmizne a aj vtedy platia zákony fyziky. Na každé jedno bábätko pôsobí tiažová sila či sa to niekomu páči alebo nie. Zákony fyziky sa nedajú ani poprieť ani zrušiť. Ak žena stojí, čupí, resp. kľačí a bábätko smeruje zvislo nadol, tak okrem kontrakcií, ktoré sa ho snažia vypudiť z tela, mu pomáha aj jeho samotná tiaž a ide to oveľa rýchlejšie a hlavne ľahšie. Celý pôrodný kanál je otvorený na jeho maximálne maximum a nič ho neobmedzuje. Keď však rodička musí ležať, tak logicky sa kanál otvoriť nemôže, pretože má prekážku - sedačku. A síce aj vtedy na bábätko pôsobí tiaž, ale už dochádza k skladaniu síl a nie je taká veľká ako v prípade, že žena je vo zvislej polohe - stojí, kľačí, čupí. 

Čo ma ale vyslovene zaskočilo bolo vyväzovanie nôh. To sme akože prosím kde? To žiadnej žene neprekáža, že s ňou zaobchádzajú ako s nejakou kravou počas dojenia, kedy krave priviažu chvost, aby ním neplieskala? Na túto otázku nemusíte odpovedať, pretože odpovede sú mi z diskusií jasné - nie, ženám to neprekáža. Nepríde im to ponižujúce a dokonca to berú ako úplne nutné, veď čo keď by náhodou kopli doktora... Ďalej sa k tomu nebudem vyjadrovať. 

Nejako som sa rozpísala a už by sa to patrilo aj ukončiť, preto zhrniem, čo som vlastne chcela týmto článkom povedať:

Rodičky, budúce rodičky a aj vy, ktoré bábätko ešte len plánujete, absolvujte predprípravný pôrodný kurz, zisťujte si informácie o pôrode - ale teda nie, že to bolí a dieťa z vás nejako vylezie. Lebo to áno, vyliezť z vás vylezie, ale ide o to, ako si na to budete vy pamätať. Pretože vždy pri debate o pôrode si na ten váš pôrod spomeniete a prejdú vami buď tie krásne okamihy alebo zrazu budete ako po studenej sprche, že "ako som to vôbec mohla prežiť". Hľadajte informácie, hľadajte možnosti, vyberajte nemocnicu. Pretože na všetko sa človek pripravuje - vodičák, svadba, bývanie, na bábätko. Iba sa nejako zabúda na prípravu na pôrod.  A ide to aj inak, s iným prístupom 🙂