Pár slov o kriku

Krik.
Bežná súčasť "výchovy" v našich zemepisných šírkach.

Po úpravách zverejňujem článok opäť, aby neporušoval pravidlá. Budem rada, ak sa do diskusie zapojíte znovu 

Kričíte aj vy na svoje dieťa? Znamená to, že kričali aj na vás.
Ako si to však vysvetľuje dieťa? Že nezvládate svoje emócie. A kto iný by mal naučiť vaše dieťa zvládaniu emócií ak nie rodič? Neskôr vás v tom bude kopírovať a rovnakým spôsobom riešiť keď sa mu niečo nebude páčiť. Takže krikom idete v konečnom dôsledku sami proti sebe.

Krik dočasne zaberá a správanie sa s jeho pomocou dočasne skoriguje. Isto však už viete, že z dlhodobého hľadiska nemá účinok. Podrývate svoju vlastnú autoritu a učíte dieťa, že krik je vlastne normálna súčasť života a bežný komunikačný prostriedok.

Nemôžte sa potom čudovať, že takto bude "ovládať" svoje emócie neskôr vaše dieťa a bude kričať tiež na vás a ostatných okolo.

Po čase sa ocitáte v začarovanom ukričanom a bezpochyby veľmi vyčerpávajúcom kruhu. 

Nehovoriac o tom, že krik sprevádzajú rôzne vyhrážky, ponižovanie a zastrašovanie, že dieťa niekde necháte, nikto ho takto nebude mať rád a podobne. Samozrejme ho nikde nenecháte a teda dieťa pochopí, že to boli len prázdne reči.

NIKDY sa dieťaťu nevyhrážajte!

Upozornite ho na reálne následky, ale nestrašte ho niečim, čo nemáte v pláne splniť, inak opäť strácate autoritu, pretože dieťa po čase zistí, že len blafujete.

Mama má pre dieťa predstavovať pocit bezpečia.

Ak však budete kričať a zastrašovať ho, pocit bezpečia sa stráca a dieťa sa v tom okamihu cíti vystrašene a dezorientovane. V momente, keď je týmto krikom ohrozené, jeho psychika vníma iba ohrozenie. V tej chvíli sa automaticky spúšťa režim "útok alebo útek" a všetky ostatné okolnosti nevníma. 

Nevníma ani to, ako konštruktívne ste mu vynadali a už vôbec, že by ste to mohli myslieť dobre. Cíti z vašej strany iba útok. Aj keď vám to možno pomôže a na chvíľu si uľavíte.

Stojí to však za to? Chcete vo svojom dieťati vyvolávať strach a neistotu?

Predpokladám, že nie.

Viem, život nie je malina a niekedy človek stráca nervy.

Deti si však nezaslúžia byť našimi fackovacími panáčikmi. Pamätajte na to, že ste pre ne vzor a tak, ako im ukážete že zvládate emócie vy, budú ich takým spôsobom spracovávať aj ony. 

V tomto článku a ani v knihe nepíšem o kriku, ktorým sa snažíte dieťa upozorniť pred hroziacim nebezpečenstvom. Hovorím o dlhodobom okrikovaní, kriku ako komunikačnom prostriedku ktorým sa rodičia snažia získať si autoritu.

Nehovorím ani o tom, že by deti nemali mať stanovené hranice. Bez nich sa vychovávať nedá, či už kričíte alebo nie. Paradoxne, rodičia, ktorí poľavujú z hraníc, alebo ich nemajú pevne stanovené (Raz môžeš, raz nie. Tomu to dovolím, keď si to zaslúži a podobne.), sa musia uchyľovať k okrikovaniu, pretože už nevedia argumentami vysvetliť a definovať tieto hranice, tak ich definujú v tom ktorom momente, čo najrýchlejším spôsobom - krikom. 

Dá sa však prestať kričať a komunikovať s deťmi tak, aby nás počúvali. Chce to však dlhodobý tréning. A hlavne, priznanie si, že to chcete zmeniť. 

Postupne sa vám budem snažiť odhaliť triky, ako si so svojou kričiacou náladou poradiť.

Som autorkou knihy "Ide to aj bez kriku" a skupiny na facebooku, kde sa snažím ukazovať dopady kriku na deti a možnosti, ako napäté situácie môžeme zvládať. 

Spolu vytvárame podpornú komunitu, kde sa pomaly učíme o svojich spúšťačoch silných emócií a potreby kričať. Budem veľmi rada, ak sa k nám pridáte