Deň 233 - 235 Nie je porozumenie ako porozumenie...

Porozumenie svojej rakety som tu už častejšie riešila. Na začiatku "našej" cesty mi rakety nerozumela takmer nič... V čase, keď väčšina detí veľmi dobre rozumie hovorenej reči alebo aspoň jednoduchým príkazom, moja raketa bola ako vypnutá.... Daj, zdvihni, ukáž, papať... Nestačilo, že som hovorila jednoslovne, ona proste nerozumela vtedy ani tým jednoslovným príkazom.Okolo 1,5-2 deti do seba všetko nasávajú ako "špongie", keď si to 3/4 rodičov ani neuvedomujú, že sa ich dieťa všetko prirodzene učí, my sme si všetko doslova "vydreli". Každý jeden príkaz, každé jedno slovo, sme si museli prejsť niekoľkokrát, ukázať názorne, učiť sa, čo je vôbec príkaz "daj" alebo "ukáž"... Pri synovi ma to veru ani nenapdalo riešiť, žeby som mu extra vysvetlovala daj. Proste to išlo všetko všečičko automaticy.. ukáž-on ukázal, daj - on podal, lampa - on zhasol...

Dnes mám pocit, že je moja raketa v porozumení konečne na tom dobre. Nie je podľa mňa na úrovni 2,5 ročného decka, to člove uvidí najmä v sociálnych situáciách (tam sa výrazne správa ešte tak na úrovni 1-1,5 dieťaťa),  ale tu klasicku detskú komunikáciu mi podľa mňa rozumie... Príde mi ako zobudená a všetko teraz  už aj on "nasáva" a dokonca si to v poslednom čase spája v tej svojej malej hlavičke makovej... 

Keď uvidí seno, hneď kričí búúú (kravička papa seno,), vidí na obrázku kosť, už mi šteká, vidí červené auto a kričí baba, v detskom centre uvidí rybu, ktorú máme aj doma a s ktorou sa najradšej hrá môj syn a už mi kričí (ák - šimiak..)... Dnes sa napríklad snažila "odomknúť" izbu s papierovým kľúčom. 

Začala veľmi asociovať nielen veci, ale aj situácie a miesta k ľudom. Skoro som odpadla, keď priniesla vreckovky synovi, ktorý si dvakrát predtým do seba "smrkol" soplík. Len tak sa zdvihla od hry a išla mu zobrať vreckovku. Jééé reku jaké milé... srdco mi pukalo, ale bola to asi iba náhodu, možno som vyslovila slovo vreckovka alebo čo... Ale dnes to spravila pri ňom zase, keď ho videla plakať, bežala o 106 do šuflíka a vybrala vreckovku pre neho a znovu mu ju podávala... 

Možno je to trúfalé, ale pripisujem to tomu, že som veľmi veľa veci začala delegovať... Delegovať v zmysle, že keď som videla, že jej nejdu vyzuť topánky, nepomohla som jej ani zasvet. Povedala som, aby jej pomohol syn. Začala som to posledný mesiac robiť veľmi často a pri všetkých takýchto malých úkonoch, ktoré by dokázal zvládnuť aj syn. Ale robím to aj opačne. Keď niečo podávam rakete, podám jej aj pre syna (aj keď sedí hneď vedľa) , aby mu to podala ona... Toto je jeden z posledných bodov OTA metódy, kedy zapájate dieťa do skupiny. Najskôr chválite: "jéééj pozri ako sa vycikala " alebo "jééj, tato pozri čo postavila"... Ja som to chcela rozšíriť a začala som k tomu viac delegovať činnosti. Teraz už syn automaticky, keď vidí trápiť raketu, jej pomáha, aj pri vyzliekaní aj vyzúvaní. Ona mu zas len tak odnesie veci do prádla, keď vidí kopu hodenu na zem (typické vyzliekanie chlapa)... Proste všetko so všetkým akosi začína fungovať u tej mojej rakety.

Robí mi príjemné šoky v poslednom čase... Porozumenie a možno trochu empatie sa nám tu akosi objavuje častejšie a častejšie... Good job raketa...