Deň 273 - 276 S pochybami, ale vždy s láskou

Už dlhšie premýšľam nad tým ako veľmi ľahko začnú o Vás pochybovať. Vaše postoje, Vašu výchovu, Vašu lásku k deťom...Vidia vytrhnuté situácie z kontextu, prečítajú pár riadkov alebo dajú na reči jedna baba riekla. Ja fakt nemám rada takých ľudí, ktorí sa "obúvajú" veľmi radi do života druhých, idú hodnotiť to a to, oni by spravili/robia lepšie to a to...

Ja som veru nebola super hrdinská na začiatku a mala som kadejaké vyhlásenia na adresu mojej rakety. Bol to jednoducho pre mňa šok, fáza odmietania, nezmierenia, nevyzretia mňa ako matky... Proste to so mnou tak plesklo o zem, strata ilúzií a kadečoho iného ma zrazila na kolená, že som sa toho všetkého jednoducho zľakla...

Jedno však viem s odstupom času povedať. Všetky "múdre" rady a postoje išli od ľudí, ktorí nikdy neboli v podobnej situácií alebo ešte lepšie boli a teraz majú potrebu "súdiť" alebo rovno diagnostikovať ľahšie/ťažšie stavy, pochybovať o vašich pocitoch ako matky... Prečítala som pár starých diskusií na rôznych fórach, kde si matky žiadali pomoc, prípadne opisovali stavy svojich detí a 3/4 ostatných čitateliek ich hneď "zvozilo", že preháňajú a pod.... U tých pár matiek som si neskôr všimla, že väčšina ich detí skončila s nejakou diagnózou. V každej z nich bol proste ten čudný materinský inštinkt, ktorý im zapal kontrolku...Premýšľam nad tým, ako by som ja "utešovala"/"pozbudzovala" niekoho v takej situácie... Určite, ale určite by som mu nikdy nepovedala, že mu neverím, že si vymýšľa, že zveličuje.... Ja by som asi takú osobu skôr zasypala informáciami a odkazmi na všetky užitočné stránky, nech nemyslí na pochybnosti v budúcnosti, lebo nech by som v danom okamžiku povedala čokoľvek, zmierenie a ani "diagnostikovanie" by v danej sekunde neprišlo...

Dnes už viem, že to zmierenie a samotné diagnostikovanie prichádza postupne... Pre mňa zmierenie s danou situáciou predstavovalo znovunájdenie toho pravého echt citu mamy, ktorý som si myslela, že mám dostatočný... Nemala som. Napriek tomu, že som vždy svoje deti milovala. Pred rokom som hlúpo o tom pochybovala... Pochybovala som o sebe a o rakete, či ju budem mať rada aj takúto... 

Včera sme sedeli v detskej izbe, decká fúkali bublifuky a muž sa ma spýtal, či aspoň trochu z nich niektorého ľúbim viac? Mne išlo akurát puknúť srdce, ako sa krásne hrali v tých malých pančuškách a kukám na neho reku, či mu šiši? Dá sa ľúbiť niektorý viac? Ako by som však odpovedala pred rokom, keď som bola na raketu podvedome "napálená" a "nahnevaná", keď som aj ja hlúpo pochybovala o svojej rakete...

Každý kúsok na svojej rakete teraz ľúbim dvestonásobne viac ako som si myslela a ja teraz ďakujem Bohu, že ma vystavil takejto skúške, pretože by som si to možno ani neuvedomila.. Neuvedomila by som si ako dokážem ľúbiť svoje deti a bojovať za nich, aj keď nie sú ... aké? podľa mojich predstáv? Nie, sú chvaľabohu oveľa lepšie... 

Dnes sa máme s raketou fajn. "Jedy" máme dnes tak do desať kusov, taký "light" dník prakticky. Robotu za stolom máme zmáknutú za pár minút, vytiahnem pár obrázkov, prebehneme ich, nejaké úlohy na jemnú motoriku, pozornosť a finite inkantate - koniec... Kopu slóv sa teraz na ňu lepí len tak, aj "bez námahy".Snaží sa vysloviť aj ťažšie slová ako napr. "cvičiť". Vidím na nej, že si hubu láme a ja ju ešte "vycepujem" na správnej výslovnosti. Ona sa i napriek tomu krásne snaží. Pri tomto sa čuduj svete vôbec nehnevá, ako keby sama vedela, že to nevyslovila správne... 

Čo však vidím, že sa na ňu nelepí, je to bežné fungovanie... Ona jednoducho ludí podľa mňa ignoruje, neodpovedá na pozdravy, keď príde do miestnosti tak si ide svoje, teda prioritne dospelých ľudí, ktorí sa ju snažia kontaktovať priamo "ahoj...", ona ignoruje. Ona nič ani obraz ani zvuk alebo sa teda rovno "hnevá" a plieska o zem, že ju niekto vôbec oslovuje/kontaktuje/pýta sa jej niečo... Asi budeme musieť nacvičiť ozaj každú jednu "sociálnu" situáciu, aby vedela zvládnuť aj takéto bežné fungovanie... Premýšľam vôbec, či niekoho už niekedy pozdravila v obchode alebo na pošte...Snažím sa spomenúť si ako reagoval môj syn alebo si natajnáša všímam iné dvojročné deti...

Prišla som len na jedno, že jediná osoba, o ktorej priazeň sa moja raketa snaží je moja babka (89). Žiadna odmena za pohľad, žiadne "cvičenie" za stolom, žiadne hnevy pri kontakte, táto moja babulienka to dokázala sama iba so svojou čistou dušou... Už som si viackrát všimla, že je to jediná osoba, ku ktorej sa moja raketa rozbehne a chce, aby pozerala na ňu - priamo do očí, dokáže u nej vydržať pár minút aj bez mojej prítomnosti alebo motkať sa s ňou na dvore...Cíti z nej podľa mňa naoza čistú dušu alebo možno aj to, že sa za ňu najviac modlila práve babka ... Pred rokom, keď ma videla smutnú a "zničenu", sa babka začala modliť k všetkým patrónom, prosiť a vymodlievať "jazýček" mojej rakety a ja verím, že aj modlidba takejto jednej obyčajnej babky, nás posunula tam, kde sme teraz...

Už chcem skončiť s týmto večným porovnávaním a "diagnostikovaním" svojej rakety, ale žiaľ kým nebudem mať istotu, dovtedy sa mi bude akákoľvek maličkosť na rakete zdať "čudná"... Dnes však viem, že dokážem na nej nielen obdivovať taký jej "salám-párky" štýl, ale dokážem ju aj takúto ľúbiť ...